"Nepochopenie je katastrofa." - nie nutne, ak kniha napriek tomu zaujala.
"Kde hľadať príčiny nepochopenia?" - podľa mňa základná príčina je v tom, že ľudia sú rôzni, s rôznymi hodtnotami, názormi, vedomosťami, skúsenosťami, pocitmi, náladami atď. Rovnakú vec rozliční ľudia vnímajú rôzne, čím zložitejšia konštrukcia/myšlienka, tým nemožnejšie je zapisať ju aby to každý pochopil. Ako extrémny príklad - daj tunajší text prečítať niekomu zo Sev. Kórei, subsaharskej Afriky, či Eskimákovi, pravdepodobne budú tápať a nebude to len tým, že nikdy nevideli trolejbus. Náboženstvá (či svetonázory všeobecne) tiež hrajú obrovskú rolu - tú istú knihu bude inak vnímať historik, filozof, teológ, veriaci, pohan (veriaci v iných bohov), ateista.
"Čitatelia v tom majú jasno: obviňujú autorov." - to ťažko, veď tí čitatelia ani nevedia, že to nepochopili :-). S výnimkou zle napísaného odborného textu som autorov myslím nikdy nevinil.
"Označiť čitateľov len preto, že nepochopili, za mentálne retardovaných" - takému treba dať prečítať prednášky z časticovej fyziky či vyššej matematiky :-).
"Ak napíšete do knihy plač! alebo smej sa!" - píš divadelné hry, tam sa to nejako takto robí :-).
"ktorú si čitateľ po prečítaní nepamätá." - to žiaľ nebudeš mať celkom pod kontrolou. Čím napínavejší text a čím viac čitateľa vtiahne (ale každá kniha má aj pokojnejšie pasáže), tým väčšia šanca že sa to nestane. Ale mnohokrát som sa pri čítaní pristihol, že na konci odstavca či nebodaj strany netuším, čo som vlastne čítal, hoci som prečítal každé slovo. Stáva sa to, keď mozog zrazu začne seldovať nejaké iné myšlienky/konštrukcie - napr. preto, že text naštartoval nejakú myšlienkovú asociáciu alebo nápad, a hoci oči čítajú ďalej, hlavné myšlienky prúdia inde. Keď si to uvedomím, tak sa rozhodujem, či to prečítam znovu - niekedy áno, ale častokrát si poviem, že tam zrejme nič kľúčové nebolo (keďže to zväčša nastane v nejakej kľudnej, napr. opisnej pasáži), a tak mi môže niečo prekĺznuť.
"Nepochopenie je katastrofa." - nie nutne, ak kniha napriek tomu zaujala.
"Kde hľadať príčiny nepochopenia?" - podľa mňa základná príčina je v tom, že ľudia sú rôzni, s rôznymi hodtnotami, názormi, vedomosťami, skúsenosťami, pocitmi, náladami atď. Rovnakú vec rozliční ľudia vnímajú rôzne, čím zložitejšia konštrukcia/myšlienka, tým nemožnejšie je zapisať ju aby to každý pochopil. Ako extrémny príklad - daj tunajší text prečítať niekomu zo Sev. Kórei, subsaharskej Afriky, či Eskimákovi, pravdepodobne budú tápať a nebude to len tým, že nikdy nevideli trolejbus. Náboženstvá (či svetonázory všeobecne) tiež hrajú obrovskú rolu - tú istú knihu bude inak vnímať historik, filozof, teológ, veriaci, pohan (veriaci v iných bohov), ateista.
"Čitatelia v tom majú jasno: obviňujú autorov." - to ťažko, veď tí čitatelia ani nevedia, že to nepochopili :-). S výnimkou zle napísaného odborného textu som autorov myslím nikdy nevinil.
"Označiť čitateľov len preto, že nepochopili, za mentálne retardovaných" - takému treba dať prečítať prednášky z časticovej fyziky či vyššej matematiky :-).
"Ak napíšete do knihy plač! alebo smej sa!" - píš divadelné hry, tam sa to nejako takto robí :-).
"ktorú si čitateľ po prečítaní nepamätá." - to žiaľ nebudeš mať celkom pod kontrolou. Čím napínavejší text a čím viac čitateľa vtiahne (ale každá kniha má aj pokojnejšie pasáže), tým väčšia šanca že sa to nestane. Ale mnohokrát som sa pri čítaní pristihol, že na konci odstavca či nebodaj strany netuším, čo som vlastne čítal, hoci som prečítal každé slovo. Stáva sa to, keď mozog zrazu začne seldovať nejaké iné myšlienky/konštrukcie - napr. preto, že text naštartoval nejakú myšlienkovú asociáciu alebo nápad, a hoci oči čítajú ďalej, hlavné myšlienky prúdia inde. Keď si to uvedomím, tak sa rozhodujem, či to prečítam znovu - niekedy áno, ale častokrát si poviem, že tam zrejme nič kľúčové nebolo (keďže to zväčša nastane v nejakej kľudnej, napr. opisnej pasáži), a tak mi môže niečo prekĺznuť.