Natália

Natália bola na dne! Sedela v aute, ponorená do melancholickej nálady a slúchadla v ušiach, ju dostávali z reality. Zavrela oči, aby z okna auta nevidela svoj budúci domov, na 2 mesiace.

Nech to utečie! priala si.

Keď otvorím oči, nech je koniec leta a ja sa vrátim domov.

Nič. Nezmenilo sa nič, keď otvorila veľké sivé oči obtiahnuté čiernou ceruzkou.

,,Došľaka!“ kričala v duchu, a odvracala hlavu čo naďalej od okna, aby nevidela, kde ju to mama vezie. Pozrela sa na ňu.

Kostnaté prsty silno držali volant, a ona bez mihnutia viečok pozorne zízala na cestu. Aby sa jej nešmyklo, a nepoškodila si svoje nové preleštené porshe.

,,Čo je!“ zachytila jej pohľad, bez toho aby na ňu pozrela.

,,Nič.“ Odsekla  a vytiahla si slúchadla z uší., aby počula čo jej mama hovorí.

,,Všetko sa zmení.“

,,Nič sa nezmení.“ Drž odpovedala. ,,Nič tým nedokážem, že ma odtiahneš do nejakého zapadákova. Ja sa aj tak nezmením. Je mi ľúto čo som urobila, ale......“

,,Keby ti to bolo ľúto, tak by si sa podľa toho správala. Neviem pochopiť čo sa s tebou stalo. Erik taký nie je.“

,,Erik. Erik. Ja nie som on, a on nie je ja. Mám rada svojho brata, ale prečo ma s ním neustále porovnávaš. Prečo nešiel aj on s nami?“

,,Lebo chcel zostať u otca.“

Natália si koncami prstou prečesala ohnivo červené vlasy. Páčili sa jej. Vždy chcela mať červené vlasy, a tak asi pred 2 rokmi zašla ku kaderníčke, a od vtedy je verná červeným vlasom.

Jej život sa zmenil, ale ani nevedela prečo. Kde nastal zlom?? Vyhovovalo byť jej takou , akou bola teraz. Drzou a silnou.

Začalo to približne pred tromi rokmi, keď sa skamarátila so Sisou. Bola to mestská baba, s reťazami na krku a odtrhanými rifľami. Mama ju vyhodila z domu , a odvtedy sa túlala po meste, a potom stretla Jana, ktorý jej zmenil adresu bydliska. Tlačila sa sním v jednoizbovom byte, a práve v tom období ich Natália stretla. Neskôr aj celú ich  spustenú partiu. Začala sa s nimi túlať celé dni. Mama najskôr nevedela čo je s ňou, proste ju nevnímala. Potom sa začali hádavať a všetko sa zomlelo. A otec?? Ten nevedel ani že Natália existuje, staral sa len o obrazy, ktoré kritizoval, pretože pracoval ako kritik.  Platil akurát výživné jej a aj jej 11 ročnému bratovi, ktorý šiel na leto k nemu čumieť na debilné obrazy.

Bude čumieť radšej na tie obrazy, ako ísť do tohto zapadákova kde ma nenájde ani polícia.

Polícia: pri tom slove jej naskočila husia koža a pristihla sa ako sa jej začali triasť ruky. Všetko si to vybavila znovu.

 Nabúrané auto, rozbité čelo, zlomená ruka, alkohol, nevoľnosť, svetlá, sanitka, hlasy, polícia....... .

To bol konečný dôvod, prečo ju mama ťahala od Sisi, Petra a ostatných míle ďaleko.

Ako to bez nich vydrží? Pýtala sa.

Veď sú ako moja rodina. Počúvajú ma, vedia že existujem a majú ma radi na rozdiel od mojej mamy. Tá nevedela že existujem, pokiaľ som jej nezničila vec, ktorú mala nadovšetko rada, vtedy zistila kde sa túlavam, a rozhodla sa, že ma odvedie preč, napriek mojej vôli, aby som náhodou nezničila aj niečo iné.

A ďalší dôvod k jej rozhodnutie bol tiež široký počet najhorších známok aké mohla dostať.

Odvedie ma sem, do nejakej búdu po starkej a starkým, a bude si myslieť že sa zmením.

,,Spíš?“ spýtala sa po chvíli, akoby sa nič nestalo.

,,Rozmýšľam.“ Odpovedala , ale neotvorila oči.

,,O čom?“

,,O tom, prečo si taká naivná.“ Drzo  odsekla a otvorila oči, v ktorých sa jej ligotali drobné slzy.

,,Zas začínaš?“ vzdychla si.

,,Ano. Prosím zaraď smerovku a poďme domov.“ Pokrútila  nešťastne hlavou.

,,Nie. Uvidíš bude to lepšie. Budeš mať čas na seba, porozmýšľať, stretnúť nových ľudí , a.... .

,,Ale ja nechcem stretávať nikoho, a nechcem ani rozmýšľať. Som taká aká som.“

,,Predtým si bola iná.“ Pokrútila hlavou a zrýchlila.

,,Lepšia?“ ironicky sa spýtala Natália a zakrútila očami.

,,Aj to. Nemala si hrubé černe čiary okolo očí, ani červený rúž, nechty nalakované čiernym lakom, odtrhané rifle, a bola si iná... lepšia.“

,,No tak som sa zmenila. Úž ma unavoval ten stereotyp, ale ty sa v ňom ako vidím vyžívaš.“

Natália počula hlasný vzdych , ale nenechala sa ním odradiť. Predsa ona je silná, silnejšia než ona, a ostatní. Jej názory nikto nezmení. Pozrela sa von oknom, a zvraštila obočie.

 Pred ňou sa rozprestierali dlhé zelené lúky, a na ľavej strane sa týčili vrchy. Nebo bolo jasné, a slnko ožarovalo konce kopcov.

Ako tu má stráviť čas? Šplhať sa po skalách, alebo sa vydať na cestu a dostať sa až do Číny?? V hlave sa jej plietli ironické myšlienky.

Iróniou zakrývala to že sa jej chcelo plakať, kričať, ujsť...ale najviac zo všetkého chcela lietať.

Vzlietnuť a pokojne si vznášať popri oblakoch, hviezdach. Niekedy rozmýšľala, keby naozaj vedela lietať, kam by šla??

Nikdy nevedela presne povedať, ale milovala ten pocit, keď jej vietor prenikal do vlasov, do úst, nosa, pod kožu až do celého tela.

Zo zadumania, ju prerušil mamin hlas ,,Už sme tu.“ Nato hneď zabrzdila, a Natália si myslela že sa jej sníva nočná mora.

Jana

Jana sedela za volantom, a snažila sa nájsť dobré miesto na zaparkovanie auta. Nakoniec objavila starú garáž po rodičoch, ktorý zomreli asi pred štyrmi rokmi.

Tiež si túžila nevšimnúť dcérinu tvár, ale nedalo sa. Natália zazerala na obyčajný biely murovaný rodinný s veľkými okenicami, akoby to bolo niečo nechutné. Trápilo ju to.

Nevedela ako jej ukázať, že je lepšie dievča, než na aké sa hrá. Lenže ako? Dovliekla ju sem, aby zabránila jej stretávaniu sa s tou závislackou partiou.  Stále v nej videla to malé dievčatko, ktoré jej v umelých hračkárskych pohárikoch podávalo ,akože kávu, a tiež na jej veľké sivé nevinné oči.

Ľúbila svoju dcéru, lenže Natália to nevedela, vlastne ani Jana jej to nikdy nepovedala. Objímala ju asi tak keď mala 5 rokov, odvtedy nie.

Ale prečo? pýtala sa v duchu, keď pozerala na jej zmaľovaný ksicht keď papuľovala.

Prečo som jej to nepovedala? Teraz je už neskoro. Musím ju ochrániť od toho čo ju čaká, keď s a bude túlať s tou partiou.

Proste ju chcela zachrániť.

Rozpustila si hnedé rovné vlasy po ramená, ktoré mala upevnené štipcom, keď kráčala dnu, po toľkých rokoch.

Zrazu zastala a na okamih akoby zazrela svojich mŕtvych rodičov. Usmievali sa. Chcela sa rozbehnúť a znova ich objať, ale v momente ako sa ozvala Natália zmizli.

,,Ako si tu mohla žiť?“ povedala, a snažila sa ničoho nedotknúť.

,,Predtým to tu bolo krásne, ale teraz.... to tu proste musíme zveľadiť. Aby to vyzeralo ako vtedy.“ Pousmiala sa a kráčala dlhou chodbou a zabočila do kuchyne. Nebola tu špina, však samozrejme sem chodila dva, alebo tri, či štyrikrát krát do polroka, pozrieť sa ako to tu vyzerá a dať to tu trochu do poriadku. Rozmýšľala aj nad prenajatím, ale akoby niekde v sebe cítila, že sa tu vráti. A tá chvíľa nastala.

,,So mnou nepočítaj. Ja ani neviem ako to tu predtým vyzeralo, takže by som to aj tak pokašľala.“

Počula Natáliu ako sa blížila za ňou.

,,Ako všetko.“ Potichu dodala, ale Jana sa robila, akoby nič nepočula. Ale presne vedela kam tým mierila.

Všetko bolo rovnaké. Kuchyňa bola malá a útulná presne ako jedáleň, ktorej steny boli oblepené tmavým drevom. Takže celá miestnosť vyzerala tak trocha tmavšie, ale to sa hneď stratilo, keď rozostrela záves na oknách.

Oproti cez chodbu bola obývačka v ktorej tiež nechýbali závesy. Ihneď ich rozostrela  a do očí jej prenikol vždy pohodlný gauč a malý televízor a stolík uprostred.

,Ach“ vzdychla si. ,,ako mi to tu chýbalo.“ Dodala, a hneď na to sa namotala Natália. ,,To kvôli tomu že ti to tu chýbalo si sa sem pratala? Mohla si sem zájsť aj bezo mňa.“ Sadla si na gauč a naštvane pozerala na ňu. Všimla si ako sa jej zvráskavelo čelo, keď na ňu pozerala.

,,Prosím ťa nezačínaj! Mám ťa plné zuby!! Ak sa ti tu nepáči, tak vypadni!“ zvýšila hlas a v hrdle jej navrela hrča. Ukázala smerom na dvere.

,,Vážne?“ postavila sa na rovné nohy a pery sa jej rozšírili od radosti od ucha k uchu. Nevedela či to myslí vážne alebo je to jej známa irónia.

,,Nie!“ skríkla.

Natália si razom znova sadla na gauč a žmolila si prsty. Znova zvraštila tvár.

,, Tak čo hovoríš?“ nahnevane sa spýtala.

,,Zober si kufor a chod sa vybaliť.“ Rozkázala jej, a sadla si do kresla.

,,A kde mám izbu?“ Založila ruky ale nevstala.

Jana silno vdychovala a vydychovala vzduch ,, na poschodí.“ Povedala jedným dychom.

,,Nemohla si to povedať skôr?“ postavila sa a vyrazila na chodbu smerom k schodišťu. Jana počula jej známe frflanie.

,,Nevie čo chce. Len si trepe do huby.“ Hundrala  bez toho aby vedela, že ju jej mama počula.

Kedy sa zmení? Kto ju zmení? Ona nie je taká, je to len rola, ktorú vzala na krk, a teraz ju hrá.

Po chvíli sa postavila a tiež vyšla na poschodie do svojej izby aby si vybavila kufor.

Bola smutná a neistá. Čo si to vlastne zobrala na plecia? Stráviť z dcérou leto. Už teraz to dopadlo katastrofálne, ale stále to nie je vrchol hádania. Ani z ďaleka.

Prečo je taká ? Ja som  taká nikdy nebola, bola  som slušná a nič mi nechýbalo. Mala som milujúcich rodičov a bolo mi tu až priveľmi dobre....až kým nestretla... . zmeravela, neuvedomila si, že príchodom  sem, si znova otvorí starú ranu.

,,Čo je s ním?“ Pýtala sa potichu, keď sedela vo svojej izbe a oproti sa na ňu díval šatník.

,,A čo ma je do toho. Nenávidím ho..... nezaslúži si aby ho mal niekto rád. Nechcem ho ani vidieť.“ Hovorila si pre seba. neuvedomila si však, že medzi dôvody prečo sem šli, nepatrila iba jej dcéra.