Pôvodne tu mal byť ďalší naštvaný, flamewarmi podporený článok o tom, prečo slovenské prostredie považujem za absolútne nevyhovujúce pre literárny, a najmä fantastikou obohatený príbeh. Ale potom som si povedala: prečo sa znižovať na úroveň tých krikľúňov? Prečo nevyjsť v ústrety? Prečo to neskúsiť konštruktívne? Prečo neprejsť od toho, prečo sa to (väčšinou) nedá, k tomu, ako sa to dá? Prečo neskúsiť opísať text, ktorý by napriek dejisku na Slovensku uspokojil aj mňa? Pretože som nikdy netvrdila a ani si nemyslela, že je to nemožné. Slová vlastne považujem za takú zázračnú vec, že v princípe dokážu naozaj takmer všetko. A oproti pojmu „všetko“ sa zdá byť naše prostredie naozaj malým problémikom. A ono to vlastne nebude len o reáliách. Bude to článok o uveriteľnosti a stotožniteľnosti všeobecne. Princípy sú rovnaké, nech je problém kdekoľvek. Ide ale o veľmi náročnú tému, preto majte, prosím, trochu strpenia.

Prečo neverím slovenskému dejisku, som už objasňovala. Okrem iného aj tu. Stručné zhrnutie: osobná skúsenosť s nezaujímavosťou a nefantastickosťou okolitého prostredia je u mňa veľmi silná a bráni môjmu stotožneniu sa s dejom príbehu. Ale to neznamená, že o svojom okolí nefantazírujem. Mám o ňom dokonca aj fantastické (= fyzikálne nerealizovateľné) fantázie, ktoré mi pripadajú dostatočne vierohodné aspoň na ten krátky okamih, čo ich prežívam. A to je ako možné? pýtate sa. Jednoducho. Ich bránou sú sny.

Snívame len o tom, čo z vlastných skúseností poznáme. Minimálne môj snový svet je obmedzený len na 3 – 4 základné geografické lokality, ktorá vám hocikedy ukážem na mape SR. Áno, už sa mi kedysi snívalo, že som bola napríklad v Amerike (predtým, než som tam naozaj bola), ale tá Amerika vo sne sa mi akosi podozrivo podobala na Lučenskú kotlinu. Čo mimochodom nie je úplne na smiech – keď sme neskôr boli v USA, zhodli sme sa, že niektoré výjavy z Colorada sú celá Lučenská kotlina, kým scenérie z Montany, Washingtonu či Oregonu by sa bez bližšieho pohľadu dali pokojne považovať za Horehronie. Až na to, že chýbali nezaplátané jamy na cestách. Ale späť k téme.

Vo sne to funguje inak ako v bdelom stave. Už ste to určite zažili. Uveríte aj tým najabsurdnejším bludom a aj neopísateľne nereálna situácia vo vás vyvolá silné emočné pohnutie. Sny sa so žiadnym presviedčaním nepárajú – vyhrabú vo vás rovno emóciu, ktorú potrebujú, a tak vzniká síce absurdné, no pevné spojenie, ktoré môže pretrvať aj do bdelého stavu. A presne to pri fantazírovaní používam. Ono to vlastne nie sú fantázie v pravom slova zmysle, len využívanie snom vytvorených emočných spojení, ich šperkovanie a rozširovanie. Na zelenej lúke by čosi také vybudovať nešlo, hoci sa o to mnoho autorov snaží.

Lenže ani sny nie sú vhodný spôsob pre spisovateľov pokúšajúcich sa ma dojať niečím z môjho okolia. Nemôžu vedieť, čo sa mi snívalo, ktorá dráha je prístupná a ktorá nie. Lebo tie dráhy sú veľmi špecifické. Ak sa mi napríklad snívalo, že moju základnú školu zničil výbuch sopky, tak v bdelom stave neuverím príbehu, v ktorom moju strednú školu zničil dopad meteoritu. To už je snu príliš vzdialené. Uverila by som len príbehu, v ktorom ide o základnú školu zničenú výbuchom sopky s nepatrnými variáciami, ako napríklad že kus sopečnej bomby letiaci z tej sopky nerozbije okno ako v mojom sne, ale padne o meter ďalej pod smrek. A do tohto úzkeho okruhu sa autor má šancu trafiť (v prípade sna o sopečných bombách musí trafiť svojou bombou tak v okruhu +–dva metre od toho okna) iba ak náhodou. Terč nezasiahneme so zaviazanými očami.

Možno to aj v bdelom stave ide nejako podobne ako cez sny, ale v takom prípade musí byť dielo napísané naozaj geniálne a čitateľa očariť. Nie zaujať, to je v tomto prípade málo, ale počarovať mu. Doslova. Prinútiť ho zabudnúť na svet, spomienky, na rozum, na všetko, čo mu zážitok kazí. Vyhladiť mu zvraštené obočie, spútať ho ako droga. Dá sa to bez chemickej stimulácie mozgu, len prostredníctvom „suchárskych“ písmen? Zažila som všeličo a na základe toho nevylučujem nič.

Za normálnych okolností však tadiaľ cesta nevedie. A kadiaľ teda vedie? Nuž, keďže vedomie je ozbrojené racionalitou, ktorá mu nedovoľuje prepájať nereálno s emóciami len tak mirnix-dirnix ako vo sne, treba najprv odzbrojiť racionalitu. Inými slovami, musím rozumovo dospieť k tomu, že to, čo autor píše, je skutočne možné. Čo je pekelne ťažké, lebo zase narážam na svoje skúsenosti jasne hovoriace, že to možné nie je.

Dobrý autor nesmie skúsenosti čitateľa ignorovať. Nesmie ich skúšať vytlačiť. Nesmie ich skúšať niečím nahradiť. Dobrý autor voči čitateľovým skúsenostiam nebojuje. Dobrý autor v nich čitateľa podporuje! Ukáže mu, že čitateľov pohľad na vec pozná, že je správny, ale... je tu nejaké ale. Nejaká štrbinka v skúsenosti, ktorá umožní aj zdanlivo nemožné.

Mnoho autorov to rieši inak a jednoduchšie. Ak niečo odporuje čitateľským skúsenostiam, tak sa skrátka snažia písať pre tých čitateľov, ktorí také skúsenosti nemajú, čím odpadá problém náročného presviedčania. Vznikajú tak ploché, málo hodnotné knihy, ktoré sa jednej skupine – zväčša mladším čitateľom – páčia, kým iná sa nad nimi nanajvýš tak rehoce.

Príklad: Trh je presýtený knihami, kde nejaká teenagerka stretne úžasného chlapca a je z toho láska na celý život. Dievčatá tak do pätnásť rokov tomu uveria, lebo nemajú zatiaľ žiadnu skúsenosť, ktorá to vyvracia. Maximálne začuli niečo od rodičov a iných dospelých, ale stačí trošku presvedčivosti v knihe a hneď je to hladko uveriteľné. No dajte takú knižku cynickej starej dievke, ktorá dobre vie, že ak chalan v pubertálnom veku vykladá dievčaťu niečo o láske, tak ju chce len dostať do postele, potom vysokým oblúkom odkopnúť, a žiadna spoločná staroba sa nekoná. Takejto čitateľke to veru krásno v duši, aké mávajú pubertiačky, nezanechá. Teraz sa však bavíme o prípade plochej, tuctovej knihy. Ale čo keby dotyčná stará cynička dostala do rúk tú – podľa mňa – správne spracovanú knihu na túto tému? Tak taká kniha by mala čitateľke oznámiť, že áno, hormóny chlapcami naozaj plieskajú, áno, ide im len o jediné, áno, tie vzťahy nemajú dlhú trvácnosť, ale napriek tomu sa môže stať, že sa medzi dvoma pubertiakmi vyvinie skutočná láska na celý život, ktorá čitateľku chytí za srdce. A tiež racionálne starej dievke vysvetlí, prečo ona sama takú nezažila. Nepýtajte sa ma však na konkrétne argumenty, ktorými to tú cyničku presvedčí – na to už fakt nestačím. Ale verím, že niekto áno. Že v princípe sa to dá. Že slová naozaj takú moc majú. Ešte som to nevidela, ale úprimne v to verím. Bláznivé?
Pozor, ja nevravím, že autor by mal ukázať čitateľovi správne a pravdivé riešenie jeho problému, nezodpovedaných otázok. To by som už naozaj chcela priveľa. To riešenie však musí byť pre čitateľa uveriteľné. Nič viac, nič menej. Nemusí byť pravdivé, nemusí byť správne, nemusí byť realizovateľné. Ale čitateľ musí byť schopný veriť tomu, že autor rozumie a pozná prinajmenšom toľko aspektov danej témy ako čitateľ. Uveriteľnosť je alfou aj omegou dobrého textu.

A takto nejako by mal autor postupovať aj pri téme z nanajvýš chúlostivého prostredia – z môjho okolia. Nechrstnúť mi hneď v prvej vete do tváre, že všetko, čo napr. viem o Bratislave, je sprostosť, a v jeho knihe bude Bratislava fungovať podľa jeho pravidiel nemajúcich nič spoločné s (mojou) realitou. Nie, musí ma najprv povodiť Bratislavou, ako ju poznám. Ospalou. Bezpečnou. Nudnou. Neknižnou. Pritakávať mi vo všetkom podstatnom. A potom, stále ma držiac za ruku, ma pomalinky, tak, aby som si nič nevšimla (a aby mi tú ruku neodtrhol, čo sa už nejednému autorovi podarilo), previesť z môjho sveta do toho jeho. To je to pravé umenie. Umenie, ktoré mi, odkedy som vyrástla, žiadny spisovateľ nepredviedol.

Že som priveľmi náročná? Som, ale len v tejto konkrétnej oblasti. A tým vôbec nie som výnimočná. Skoro každý čitateľ má oblasť, ktorú nemusí, lebo mu pripadá neuveriteľná a nestotožniteľná. Starí cynici nemusia dievčenské romány. Dospelí nemusia dobrodružstvá Štoplíka. Každodennými starosťami zahltení racionalisti nemusia fantasy. Muži nemusia červenú knižnicu. Toto samozrejme neplatí pre každého jedného jedinca danej skupiny bez výnimky, len pre väčšinu. A predsa verím, že znakom dobre napísaného, naozaj hlbokého príbehu, je, že si nájde mnoho čitateľov aj v tej odporujúcej skupine. To nie je číra utópia. Jeden z najlepších dievčenských románov vôbec, Anna zo Zeleného domu, čítalo toľko dôchodcov, že aj autorku to podľa jej vlastných slov veľmi prekvapilo. „Detská rozprávka“ Harry Potter si našla bezpočet čitateľov aj medzi dospelými. Stále tvrdíte, že sa taký zázrak urobiť nedá?

Dá. Ale je na to potrebné výnimočné nadanie, výnimočný cit a práca so slovami, aby nás preniesli na miesta, ktorým sa tak trochu v duchu bránime.

A na autora, ktorý mňa osobne prenesie na vzdialenosť najväčšiu – čo sú u mňa práveže tie fyzicky najmenej vzdialené lokality –, stále čakám.  

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.