Za oknom sneh tíško padal,

keď si k stolu básnik sadal.

Básnik nemý - nemal hlas,

dávno vzal mu ho pán Čas.

Básnik starší, mladosť stratil -

choroba mu slová hatí,

slová vriace, prekrásne -

o radosti, o láske.

Nemôže však povedať ich,

mlčky žil - a tak sa trápil,

vidiac jednu jedinú -

vyvolenú dievčinu.

Veď to jej on teraz píše,

vstupujúc do svojej ríše

poézie a veršov sladkých -

takých vrúcnych, takých krátkych...

Azda môže vyjadriť

cit svoj čistý, hlboký,

čo mu spevom lahodí

tvrdou prózou obaliť?

Píše básnik, píše ťažko,

srdce dal do tých pár riadkov.

Avšak smrť mu na krk dýcha

ako vánok - taká tichá.

Počúvaj ma, nemý básnik!

Nezažije veršov krásnych

opojenie dievčina - 

čo jej píšeš, neprečíta,

lebo zhrabne to iná.

Ruky chtivé, chamtivé

prisvojiť si slávu večnú,

slávu v žiare lásky tvojej,

nesmrteľnú, nekonečnú.

Ťažko vzdychol zvon kostolný - 

odbiť polnoc - a je voľný.

Básnikovi srdce puká - 

nevládze už ťažká ruka.

Okovami zväzuje mu 

jazyk nemý, nevládny.

Čo by jeden hneď povedal,

píše básnik hodiny.

Nemý básnik, počkaj chvíľu!

Nemysli na svoju milú,

ktorej všetko by si dal,

čo si ty sám nedostal.

Neuvidí tvoja milá

verše krásne, ktorých sila

oči by jej otvorila,

srdce chladné roztopila.

...

Na podoblok sneh tíško sadal,

zo stoličky básnik padal.

Básnik nemý, mŕtvy už,

čo miloval dievčinu.