Pred časom som čítala, že slovné spojenie “...naše každodenné” je vraj klišé.  Ale to, že je niečo klišé, ešte neznamená, že sa niekde nemôže perfektne hodiť. Toto je podľa mňa ten prípad. Odstátie je totiž skutočne vec, ktorú autor – či chce, či nechce – vykonáva na hotovom texte každý deň. A tiež je to jediná zlepšovacia práca, ktorú dennodenne robiť môže.

Tu trochu odbočím a rozoberiem každodennú spisovateľskú prácu. Objavujú sa totiž názory, že autor by mal písať každý, každučičký deň. Nechápem, ako niekto môže niečo také vôbec vypustiť z úst. To musí byť zaiste niekto, kto nikdy v živote nebol chorý ani neutrpel vážny úraz. Kto sa ani nikdy v živote nemusel starať o niekoho chorého. Kto sa nikdy v živote neocitol bez počítača či iného zaznamenávacieho zariadenia. Kto nechodí na cesty mimo civilizácie typu celý deň pochod, v noci spánok v stane, žiadna voda, elektrina ani čas. Kto nikdy nezažil deň pred maturitou ani pred štátnicami ani nemal skúškové. Kto neriešil také problémy, že na písanie vtedy nemal ani pomyslenie. Kto... lebo toto všetko sú situácie, kedy sa ani pri najlepšej vôli za celý deň naozaj nedá nájsť chvíľa na písanie. Takže písať denne je jedna z rád, na ktorú môžete pokojne kašľať. Čo sa, myslím, väčšina aj dovtípi – naozaj nepredpokladám, že keby začínajúceho autora vyplavilo na opustený ostrov, začal by hľadať vhodnú ostrú skalu, aby do útesu vyryl svoju dennú dávku slov. Pozor, ja nevravím, že sa nemá písať často ani pravidelne a ani že by ste v krátkom období nedokázali naozaj písať každý jeden deň. Ale otrocky lpieť na každom dni za každých okolností skutočne nemá význam.

Ja osobne sa snažím keď už denne nepísať, tak aspoň urobiť niečo pre posun v písaní. Čo je väčšinou redigovať. Aj deň, v ktorom nájdem jeden preklep, sa ráta – ale sú aj dni, kedy sa mi nepodarí dostať sa ani k tomuto.

Je však jedna vec, ktorou každý autor naozaj každým dňom pomáha svojim textom. A to je práve odstátie, čiže obdobie, keď autor na texte nepracuje ani naň nejako intenzívne nemyslí. Keď sa totiž po dlhšej dobe k takému textu vráti, sám si v ňom nájde množstvo chýb. Samozrejme, pre túto metódu je nevyhnutné, aby sa človek k dielu po čase vrátiť chcel. Aby v dielo ako v celok stále veril. I keď úprimne, neviem si predstaviť, ako sa niekto môže nevrátiť a neveriť. Veď je to ako nechcieť zase uvidieť svoje deti, keď sa vrátia z prázdnin u starkej. Teda, niežeby som aj ja nevyprodukovala nejaké hovadiny, ktoré je lepšie neotvárať, ale...

Odstátie je úžasný samokorektor alebo samoredaktor. Oproti kontrole textu inou osobou má hneď niekoľko výhod. Po prvé, absolútne nič nestojí. Len váš čas, ale ten predsa môžete zatiaľ využívať inak. A sem-tam sa unášať príjemnou myšlienkou, že aj keď práve nepíšete, aj keď sa vôbec literárnej činnosti nevenujete, na vašom texte „sa zatiaľ pracuje“. Vo vašej hlave sa naň práve vyvíja ten optimálny redaktor. Toto je podľa mňa dôležitá vec, ktorú by mali vedieť všetci začínajúci autor frustrovaní z toho, že ich dokončené veci nikto nečíta. To, že hoci ležia v šuflíku a nič sa s nimi nedeje, v skutočnosti sa deje. A keď raz príde príležitosť vyniesť ich na svetlo sveta, stačí, že si ich predtým prečítajú... a budú šťastní, že ich nemohli zverejniť už pred rokmi. Veď sú plné chýb! Samozrejme, hrozí opačný extrém a to, že autor po čase bude považovať svoj výtvor za taký zlý, že mu nijaké prepisovanie nepomôže – a šup ho celý do koša. Možno aj preto niektorí radia to s dĺžkou odstátia nepreháňať.

Po druhé, pri samooprave ešte predtým, než niekomu svoj rukopis dáte, sa nebudete hanbiť, aké blbosti ste to popísali. Naopak, budete jasať, že ste ich našli vy a nie nikto iný. Po tretie, len samooprava má moc upraviť text úplne k vašej spokojnosti (dočasnej, ja viem) a podľa vašich predstáv. Lebo každý redaktor by to upravil tak, ako sa to páči jemu, čo nemusí korešpondovať s vašimi zámermi. Len vy najlepšie viete, čo ste chceli povedať a ako upraviť vetu tak, aby sa posolstvo určite nestratilo. Len vy viete, čo je skutočne balast a čo nie. Pozor, to neznamená, že vám redaktor a betareader nemôže v tomto otvoriť oči, nemôže vám pomôcť, že sa sami nemôžete ocitnúť v koncoch. Ale vo výsledku asi iba po samokorektúrach budete najbližšie tomu, aký bol váš pôvodný zámer, a aby ste vy boli s textom vy sami spokojní.

Že odstátie je skvelá vec, na tom sa zhodujú azda všetci. Na značné rozpory som však narazila v tom, aké dlhé by malo odstátie byť, aby malo zmysel. Všeobecne platí, že čím je dlhšie, tým je lepšie. Čím viac čakáte, tým menej sústredení potom po znovučítaní textu musíte byť, aby ste chyby odhalili. Po dostatočne dlhom odstátí vám chyby budú klať oči samé už aj pri letmom pohľade. A o akých časoch sa to vlastne bavíme? Rekordné minimum, čo som našla, bolo pol hodiny. Uf. Triezvejší sa zmieňujú o dňoch a týždňoch, nanajvýš mesiacoch. Ja to smelo doťahujem ešte ďalej. Roky. Potrebujete roky. Áno, v množnom čísle. Ak sa vám má text upravovať hladko, takpovediac sám, dva roky sú minimum. A tu už plno ľudí so mnou súhlasiť nebude. Nie preto, že by azda neverili, že po rokoch si autor v textoch nájde mračná chýb, ale zistila som, že v očiach mnohých je venovanie sa nejakému textu dlhšie ako rok akési.... neslušné. Že potom by už autor mal napísať niečo iné a za starými vecami sa neobzerať. Všetci sa zhodujú, že spichnúť niečo za päť minút a bez kontroly to publikovať sa nemá. Lenže mnohí zároveň autora zdrbávajú, ak sa k textu pravidelne vracia aj povedzme po šiestich rokoch. Ja vravím, kašľať na nich. Aspoň do doby, kým mi niekto vysvetlí, čo je na výdrži, vytrvalosti a vernosti také zlé. Ak nemeníte názory na svoje práce ako ponožky, potom máte v rukách mocnú zbraň ich vylepšovania.

Ale zase som odbočila. Čím dlhšie, tým lepšie, je zrejme všeobecný jav, ale zároveň je to u každého individuálne. Preto sa neplašte, ak nemáte na úpravy viac než pár mesiacov času. Mne sa texty v hlave zrejme metabolizujú pomalšie než väčšine autorov. Individuálne doby sú v poriadku – aj keď stále platí, že čím dlhšie, tým lepšie. Optimálne je navyše mať tých odstátí a následných revízií niekoľko. Povedzme v postupne sa predlžujúcich časových intervaloch. Nielen preto, že po každom odstátí nájdete čím viac pôvodných chýb, ale opakovanými revíziami viete vychytať aj chyby zanesené samotnými revíziami. Áno, opravovaním vznikajú nové chyby. Je ich síce menej než pôvodných chýb (aspoň v to dúfam, lebo inak by to nemalo zmysel), ale sú. Každým ďalším odstátím a ďalšou revíziou ich počet znižujete. Nulový asi nebude u dlhšieho textu nikdy, ale má to zmysel.

Samozrejme, dĺžka a počet odstátí závisí aj na tom, na akom texte pracujete. Ak píšete novinky na spravodajský portál, metóda nechať to odstáť tri mesiace nebude použiteľná. Vtedy treba siahnuť po iných metódach, napríklad dať to niekomu (viacerým) prečítať a skontrolovať. Ale aj tam by ste sa mali snažiť o opakované čítanie po odstátí aspoň pár dní či hodín. Prinajhoršom aj po uverejnení, ak to viete ešte zmeniť. Odborné, spravodajské a úvahové texty nepotrebujú až toľko revízií ako beletria, pretože u nich krása slova nie je to jediné, čo majú (čo neznačí, že by sa mala zanedbať). Pri beletrii zase závisí na dĺžke textu. Čím dlhší text, tým dlhšie odstátie mu prospeje. Tým viac chýb, ktoré treba dôkladne vychytať, v ňom totiž je. A zároveň treba eliminovať účinky toho, že pri postupnom redigovaní dlhého textu sa človek rýchlo unaví a jeho pozornosť klesá.

Lenže pozor. Aby ste zase neprepadli ilúzii, aká zázračná vec to odstátie je. Napriek tomuto všetkému sa môže stať, že keď si po ročnom odstátí znova prečítate svoje dielo, nájdete v ňom na opravu len zo tri preklepy a dve opakujúce sa slová. Odstátie totiž nespraví prácu za vás úplne samo. To by bol riadny zázrak, keby urobilo za vás všetko. Zázraky sa však v bežnom živote nekonajú. Okrem státia je totiž dôležité súčasne aj autorsky rásť. Počas státia jedného diela pracovať na inom. Upravovať to iné dielo. Hľadať svoje chyby. Čítať rady. Počúvať pripomienky autorov a betareaderov. A veľa čítať iných autorov. To všetko v človeku buduje a posilňuje schopnosť hľadať vlastné chyby. A znásobuje účinky odstátia.

Takže smelo strčte dielo do šuflíka. Nezhnije tam. Dozreje. Ak mu to dovolíte. Ak sa k nemu po čase zase vrátite.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.