Najväčšia pohroma literárneho diela je, keď ho ľudia nechápu. Keď nevidia (pravý) dôvod, pre ktorý bolo napísané. A je o to horšia, že nepochopenie nie je problémom, ktorý by sa z príbehu dal odstrániť ľahko. Výstavba románu je totiž ako stavba mimoriadne zložitého, z hromady súčiastok zloženého stroja. Predstavte si, že ste ten stroj s námahou konečne dokončili, zapnete ho... a nič. Stroj nefunguje. Zapojili ste nesprávne len jednu jedinú súčiastku z toho obrovského množstva, ktorej hľadanie vám potrvá veky? Alebo je nefunkčnosť následkom nespolupracovania viacerých komponentov?

A knižná realita je pritom ešte oveľa krutejšia. Kým stroj môžete testovať, koľkokrát sa vám len zachce, testovacích čitateľov nebýva neobmedzený počet. No a ukecať ich na opakované čítanie prepracovaného diela, ktoré na prvýkrát nepochopili, tiež nie je práve ľahký oriešok.

Nepochopenie je katastrofa. Bez debaty. Bez pochopenia celá literárna činnosť stráca zmysel. A pritom je také časté. Dôvodom je zrejme spomenutá podobnosť so zložitým strojom, fakt, že príčinu nepochopenia je nesmierne ťažké správne identifikovať a odstrániť. Na rozdiel od chybnej gramatiky, štylistiky, uveriteľnosti a zaujímavosti, s problémom s nepochopením vám veľmi neporadia ani príručky. Čiže ohľadom toho najzávažnejšieho problému sa nám dostáva najmenej pomoci! Ale možno práve preto sa spisovateľom nestane každý, azda práve pochopiteľnosť hlbšie uložených myšlienok môže byť tým filtrom, ktorý oddeľuje „len autorov“ od spisovateľov. Hoci sem-tam čas ukáže, že niektorí „len autori“ boli predsa len spisovatelia, u ktorých bolo nepochopenie iba dočasnou dobovou záležitosťou.

Čo si vlastne predstaviť pod pojmom nepochopenie? Došla som k záveru, že existujú tri jeho základné druhy:

V prvom prípade čitateľ rozumie významom jednotlivých slov a niekedy aj viet, ale nedávajú mu nijaký kontext. Z čitateľovho pohľadu chýbajú súvislosti, logika, príčinno-následnosť, usporiadanosť. A tak síce číta, ale netuší, čo si má v duchu premietať. Respektíve, ak sa mu už aj nejaký obraz začne vynárať, ďalšia veta mu ho zase totálne rozbije. Vo výsledku jednoducho čitateľ nemá „ani obraz ani zvuk“ a trpezlivosť s prehrýzaním sa takéhoto textu sa rýchlo blíži k nule. Takýto spôsob písania sa dá prirovnať k abstraktnému výtvarnému umeniu. Bežný prozaik zmienenú formu použije napríklad pre opis snov alebo halucinácií.

V druhom prípade čitateľ obraz aj zvuk má. Dobre si predstavuje, čo sa deje, je mu jasné, čo aj prečo postava robí. Čo mu ale jasné nie je, je dôvod, prečo tak autor niečo takéto písal. Ako to zapadá do kontextu príbehu, čo tým chcel autor povedať, prečo to proste nevyškrtol. Nevidí teda druhotný zámer, nie je schopný čítať medzi riadkami, a preto ho takýto text väčšinou nudí alebo rozčuľuje. Príklady: popis každodenných činností postavy, podrobné opisy čohokoľvek, ktoré nie sú pre chápanie diania nevyhnutné, dejové línie nepoháňajúce hlavnú líniu, príbehy zanechávajúce „prázdny pocit“, a podobne. Hovoríme však stále len o prípadoch, keď to podľa autora nejaký význam mať malo. Pretože asi existujú aj prípady, kedy autor ani žiadny zámer nemal, a dal do textu balast zrejme len preto, že sám niekedy v knihe na (z jeho pohľadu) zbytočnú pasáž narazil a domnieval sa, že to treba (pozrite príspevok Bla bla bla). Alebo čitateľ nemusí byť ani unudený, môže sa aj celkom dobre baviť, no príbeh považuje za plytký, bez hlbšieho posolstva. Autor je však presvedčený, že tam nejaké posolstvá strkal.

Špeciálnym (a častým) prípadom z tejto skupiny nepochopenia je nepochopenie pointy. Všetkému predošlému sme rozumeli, žiadna veta nám nepripadala ako napísaná po svahilsky, ale napriek tomu sa po dočítaní len nechápavo škrabeme po hlave.

V treťom prípade nepochopenia, podobne ako v druhom, má čitateľ pri čítaní pred sebou jasný obraz scény a okrem primárneho významu v ňom text vyvoláva aj niečo ďalšie navyše, nejakú emóciu, myšlienky, dojem. Registruje aj niečo medzi riadkami. Má to iba jedinú chybu: to, čo text v čitateľovi vyvoláva, je žiaľ niečo absolútne iné, ako autor plánoval. Príkladom je smiatie sa na scénach, ktoré mali dojať (prípadne opačne), vyzdvihovanie nepodstatných detailov namiesto dôležitých scén, považovanie autorského zámeru za autorom nepovšimnutú chybu a podobne.

Možno sa zdá, že tieto tri spôsoby nepochopenia sú odstupňované, ale podľa mňa sú všetky rovnako závažné a pre autora bolestivé. Myslím totiž, že skutočný spisovateľ by nemal byť spokojný s tým, keď jeho text v čitateľovi niečo – bársčo – vyvoláva. Domnievam sa, že za každým poriadnym dielom je poriadny zámer, nejaký rozsah emócií a myšlienok, ktoré si z neho má čitateľ odniesť. A keď si neodnesie, je zle.

Kde hľadať príčiny nepochopenia? Čitatelia v tom majú jasno: obviňujú autorov. A autori v tom majú jasno tiež: obviňujú čitateľov. Aká je ale pravda? Je dosť možné, že kdesi uprostred. Samozrejme, to neznamená, že neexistujú hraničné prípady, kde by nepochopenie nebolo výlučne chybou autora alebo výlučne chybou čitateľa. Ak autor jednoducho nejakým spôsobom nepodá esenciálne fakty, tak myšlienku z textu nerozlúšti ani najväčší čitateľský génius. A naopak, na určitej úrovni mentálnej zaostalosti čitateľa už nijako priame vyjadrovanie nezabezpečí jeho pochopenie. Ale osobne sa domnievam, že takéto prípady budú vo výraznej menšine. Označiť čitateľov len preto, že nepochopili, za mentálne retardovaných, autor nemôže myslieť inak ako dehonestovanie. Navyše, ak si vezmeme len samotného čitateľa, okrem jeho inteligencie môžu mať na chápaní vysoký podiel aj jeho skúsenosti, vedomosti a presvedčenia (oveľa ľahšie sa nám totiž nasávajú myšlienky kompatibilné s naším presvedčením). A ani jedno z toho nie je samo osebe dôvod na jeho urážanie. Navyše, na rozdiel od inteligencie, verím, že s ostatnými veličinami dobrý autor dokáže pracovať, vie ich vykompenzovať. Knihy predsa aj v prípade, že nespadajú priamo do náučného žánru, majú vzdelávať a obohacovať. A to by nemohli robiť, keby obsahovali výlučne to, čo čitateľ pozná a s čím súhlasí. S určitým presahom voči čitateľovým skúsenostiam, vedomostiam a presvedčeniam sa teda počíta. Len ako to neprešvihnúť, aby čitateľova myseľ nezavrela dvere?

Umelecká literatúra má jeden zásadný problém. Vyššie úmysly v nej nemôžu byť podsunuté polopate. Čitatelia ich musia vedieť nejakým spôsobom odvodiť. Umenie je v podstate, zjednodušme to, o okľukách. Na podnose naservírovaný pocit človek neprevezme. Ak napíšete do knihy plač! alebo smej sa!, nezaplače ani sa nezasmeje. To je jasné. Tieto pocity musí získať z textu. A prečo je to problém? Lebo jednotný vzorec na ich odvádzanie neexistuje. Každý sme odlišný človek. S odlišnou inteligenciou – ale na tej to ani zďaleka celé nestojí, – s odlišným vnímaním, cítením, a odlišnými skúsenosťami. Dosiahnuť, aby knihu aspoň väčšina čitateľov dekódovala aspoň približne rovnako, sa zdá byť vo svetle našej odlišnosti nemožné. A predsa to ide. Dokázali to autori pred nami, ktorých hlbokými myšlienkami prekladané knihy sú pre ďalších autorov v podstate jedinými učebnicami. A toto je jeden z prípadov, kde čítanie nemôže byť nádejným spisovateľom ničím nahradené. Len zo stoviek prečítaných kníh zanechávajúcich v ňom nejaký dojem je možné určiť tie neuchopiteľné hranice, čo ešte bežný čitateľ zvláda a čo nie.

Pre mňa najzvláštnejším a tiež najnepochopiteľnejším prípadom nepochopenia sú prípady, kedy nepochopenie vzniklo na základe pasáže, ktorú si čitateľ po prečítaní nepamätá. Čiže všetko potrebné tam napísané bolo, ale čitateľ to z nejakého záhadného dôvodu neregistroval. A to nehovorím o nejakom ukrytom slovku či vetičke. Hovorím o nadpise boltom s fontom veľkosti 16, ktorý mal čitateľa informovať, že číta udalosti odohrávajúce sa o devätnásť rokov neskôr. Alebo, iný príklad – čitateľka odmieta uznať nelogickosť deja knihy, pretože celý dialóg postáv, ktorý je v rozpore s neskoršími udalosťami, si nepamätá, a prisahala by, že tam nič také nebolo. Prehliadnutie niečoho v knihe, ktorá sa nám nepáči, sa ešte dá vysvetliť tým, že ju čítame nesústredene, priam v polospánku. Ale ako môže čitateľ ignorovať celú pasáž knihy, ktorou je zaujatý až nadšený? Toto je pre mňa väčšou záhadou ako pyramídy s Bermudským trojuholníkom spolu. A zároveň zdrojom zúfalstva. V čom vám pomôže, keď do knihy niečo napíšete, keď si to čitatelia (bez ohľadu na veľkosť písma a rozsahu) môžu jednoducho nevšimnúť? Už len napísať to znova a do zálohy ešte raz. Ale k tomu nižšie.

Opačným problémom ako nepochopenie je, nazvime to, predpochopenie. Prekuknutie pointy či smerovania príbehu skôr, než treba. Autor, ktorého diela trpia predpochopením, však môže mať súčasne v iných dielach či na iných miestach rovnakého diela problémy s nepochopením. Dokazuje to, že správne dávkovanie informácií je mimoriadne zložité.

Čo teda, keď nepochopenie príde? Intuitívna prvá pomoc, ku ktorej sa autori uchyľujú, je prepísať text tak, aby myšlienky predkladali viac po lopate. Rozvinú kľúčové fakty alebo znásobia ich počet. Alternatívou je škrtať iné, menej podstatné veci, aby dôležité prvky vynikli. To teoreticky môže pomôcť v tých zvláštnych prípadoch, kedy si je autor istý, že čitateľovi všetky kľúčové fakty predložil, ale on si ich napriek tomu nedáva dohromady. No opakujem, teoreticky. Lebo zo skúseností môžem povedať, že žiadna z týchto metód sa neukázala byť bohvieako úspešnou. Beriem si také veľké lopaty, že čoskoro ich budem musieť vymeniť za bager, ale nič.

Netýka sa to len mňa. Poznám prípady, kedy autorovi bolo čosi vytknuté, on knihu poriadne prerobil, ale v prerobenej verzii to bolo vytknuté znova. Doslova akoby isté druhy myšlienok čitatelia nebrali na nijako veľkej lopate, aspoň nie z takej, ktorú im vie ponúknuť konkrétny autor. Zdá sa, že cesta musí viesť úplne inokadiaľ. Navyše tu nastáva aj ďalší problém. Ak niečo čitateľovi opakovane otrepávate o hlavu, môže z toho byť unudený alebo podráždený, že ho máte za debila. Niečo stačí napísať raz. A na niečo sa nechytajú ani na opakovania z rôznych uhlov a v rozličných podobách.

Jednou z ciest – tou, do ktorej nepochopených autorov tlačia najviac – je úplne sa nepochopiteľnej myšlienky vzdať. Odstrániť ju a prípadne nahradiť niečím iným. Tým, k čomu to má v tejto forme podľa čitateľov najbližšie. Obrazne povedané, ak sme chceli skonštruovať chladničku, ale výsledok našej snahy sa podobá skôr na práčku, tak treba spraviť pár úprav, aby z toho naozaj bola práčka.

Napriek drastickosti tejto metódy na autorov často panuje v tejto oblasti mimoriadny nátlak. Uvedomujú si vôbec kritici, čo tým žiadajú? Že autor má de facto vymeniť svoje dielo za iné, ak sa mu nevydarí? Pretože čo robí dielo dielom, ak nie jeho myšlienky? To, čo v nás aj po rokoch ostane? O čom je písanie, v ktorom nezáleží na tom, čo podávame, hlavne, aby to NIEČO bolo? Nie, toto odmietam. Rázne a nekompromisne. Musí existovať aj iná cesta.

Viete o nejakej?

Záverom dodávam, že túto úvahu o pochopení som zostavovala dlho, pretože som práve chcela znížiť riziko... nepochopenia. Nakoľko sa mi to podarilo, netuším. Je to skôr opis problémov, ako ponuka možného riešenia, pretože v hľadaní odpovedí na tieto otázky som aj po vyše desaťročí písania zdá sa stále len na začiatku.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.