Všetko to začalo v prvej triede, v prvej lavici, naľavo. Mali sme hodinu výtvarnej výchovy, maľovali sme vodovkami, rozpíjali sa po papieri, modrá sa miešala zo žltou a nebolo jasne rozpoznateľné, či sa jedná o slnko a oblohu, alebo žĺtko v mori, jeden veľký guláš. Z papiera by sa voda dala žmýkať, ale pani učiteľka povedala, že si máme farby vodou riadne rozmiešať a nechať si záležať aj na celkovom dojme, pretože najkrajšie práce pôjdu na výstavku. Jasné, že som chcela, aby visel aj ten môj. Z nosa mi pomaly padali okuliare, ešte som si nezvykla, že ich musím nosiť. Veronika do mňa štuchala štetcom, vraj Marek sa na mňa stále díva. Išiel odovzdať výkres. Ten môj mi pochválil, vraj: „Pekné slnko.“ A bol celý červený, až za ušami. Zmohla som sa len na ďakujem, úsmev štrbavých zubov a líca plné pieh mi sčervenali. Zazvonilo na prestávku. Chlapci išli piškať, skupinovo, lebo na záchodoch hrali pogy, ktoré boli v triede zakázané, ževraj hazard alebo také čosi vravela pani učiteľka. Marek sa vrátil, sám, my s babami sme si listovali v najnovšom vydaní čísla Barbie, doniesla ho Barbora – nie, že by chcela už vtedy upozorniť, aby sme ju volali Barbie, ale k časopisu boli pribalené prstienky, ktoré sme jej mali akože závidieť, že „Woooow“. Boli otrasné, určite by som si ich nikdy na prst nenavliekla, a aj ten časopis bol oničom. Všetky sa rehotali a Marek okolo nás chodil tam a späť celú prestávku. Zazvonilo na hodinu, na čítanie. Potom sme mali mať väčšiu prestávku, venovanú mliečnej desiate. Fuj, nechodila som tam, mame som rovno po prvom týždni povedala, že mi tam to mlieko smrdí spráchnivenými handrami a jediné, čo by za to stálo, boli džemové lupačky, ale tie boli aj tak len raz do týždňa, každý utorok. Po čítaní išiel Marek znova okolo, a to už mi na lavici pristál papier. Kostrbatým písmom prváka mi napísal, že sa mu páčim a chce so mnou chodiť. Veronika zhíkla a zavolala baby k lavici. Najskúsenejšia z nich, Barbora, mi poradila, aby som mu odpísala, že ak mi donesie prstienok, tak s ním budem chodiť. Hanbila som sa, o prstienok som nestála a aj keby, mne sa zase až tak nepáčil, mali sme v triede aj krajších chalanov, napríklad taký Samo. Aj tak sa mi najviac páčil brat mojej spolužiačky Lindy, lenže bol štvrták a predsa taký veľký chalan nebude chodiť s takou malou prváčkou. Ale keď mala kiahne, pre úlohy prišiel za mnou, ha – to ste mali vidieť tie pohľady, hlavne Barbora, gánila na mňa, že Ja sa bavím so starším. Cítila som sa ako riadna „veľkáčka“, že sa bavím so štvrtákom. Marekovi som teda napísala, že ak mi donesie dozajtra prstienok, tak s ním budem chodiť. A baby mu to zaniesli na lavicu. Srdce mi tĺklo, pretože som vlastne ani nerozumela tomu, čo sa deje a čo som urobila – prečo mu píšem o prsteni, keď ho aj tak nechcem?! Malá hlava, malý rozum. Doma som o tom nehovorila, spravila som si úlohy za vidinou dostať ďalšiu včelu a viac som na to nemyslela. Ráno, keď som si vyťahovala peračník, podišiel k mojej lavici a z látkového vrecka vybral prstienok. Malý, milý, s červeným kamienkom, že si ho mám navliecť na prst a odteraz spolu budeme chodiť. Videl to Samo. Po prvej vyučovacej hodine si ho zavolal ku svojej lavici a niečo si dohovárali. Ďalšiu prestávku sa okolo nich zhrčili aj ostatní chalani a oni dvaja, sediac naproti sebe, sa začali pretláčať. „Daj mu, daj mu“, kričali jeden cez druhého. Nevyhral však ani jeden, stihlo zazvoniť. Končili sme matematikou, úloha na strane tridsaťdva. S výkrikom sa trieda rozbehla ku skrinkám, ja som si rýchlo z prsta sňala prstienok a hodila ho do toho látkového vrecka, aby to len, preboha, nikto nenašiel. Prezúvala som sa, keď sa nado mnou objavil Samo. Povedal mi len, že: „Škoda, že som nevyhral.“ Vtedy som tomu nerozumela, tak som mu povedala, že nabudúce sa mu to iste podarí. Až o tri dni neskôr Barbora dobehla k našej lavici s tým, že Samo s Marekom sa pretláčali kvôli mne. Skoro mi zabehol rožok s maslom a džemom. Ešteže čo? Kvôli mne?! Nevedela som, ako sa v také situácie má dievča zachovať, láskou k Marekovi som nezahorela, ani som nevedela, ako sa to dá cítiť, čo je to za pocit? To stačí, že sa začervenám? Keď som dobehla domov, vyhrabala som prstienok aj s látkovým vreckom spod ponožiek, kam som ho schovala. V škole som ho ďalší deň Marekovi vrátila, nech sa nehnevá, ale že sa mi nepáči a že to vlastne ani nevadí, že: „Buďme kamaráti.“ Chcel mi doniesť ešte iný, že si mám vybrať. Teraz to nechápal zase on. Rozreval sa. Bolo mi to ľúto, ale viac asi nič. Navečer zazvonil mame mobil, volala jej Marekova mama, že nechce nič jesť, lebo som mu vrátila prstienok – mama, samozrejme, o nijakom prstienku nevedela. A Marek trucoval, lebo ho dievča odmietlo skôr než on ju. Aby začal jesť, musela som si ten prstienok od neho znova vziať. K tomu pripojil lístok, že ma pozýva k nim domov, na večeru – a či mám rada krupicovú kašu. Na večeru som nakoniec nešla, prstienok som stratila u babky na roli, keď som pomáhala vyberať zemiaky.