Čupela na schodoch. Skrachovaná. Aj by bola chcela. Aj nechcela. Sama vlastne nevedela. Aj sa postavila. A znova si kľakla na ten studený okraj schodu, opierajúc sa o sokel. Dokonca, keď išiel sused z tretieho, ani nevstala, ani sa neuhla, musel ju prekročiť. Ruplo mu v kĺbe, už dávno nebol zvyknutý sa tak ohýbať. Odkedy ho má umelý.  Bol by jej aj niečo povedal, keby vedel. Že čo. Videl iba ten bezprizorný pohľad. Taký ako mala Ona. Už na ňu nechcel myslieť. Zakázal si to. Prekročil ju a spomienka bola fuč.

Svojim prázdnym pohľadom sledovala cez okno chodby akési deti, handrkujúce sa o kus čokolády. Hlúpe deti, pomyslela si. Ale vtedy aspoň vedela, čo chce. Teraz? Už ani to žehlenie ju nebaví, už len stojí nad doskou ako tvrdé y a do ksichtu jej stúpa para zo žehličky. Kopy prádla sa jej hromadia ako tie tuky, čo za ten čas tu, s ním, nabrala. Keď odišiel, potom ich zhodila. Ostala nahá, pred zrkadlom ich spálne, objímajúc plyšového medveďa, darovaného vraj z lásky. Valentín neznášala odjakživa, západniarsky marketing. Možno preto mu to meno dala, aby ho nechala ísť ľahšie, bez medveďa. Nevracať z jeho blonďavej štice, vyťahujúc vlasy zakaždým z odtoku, a konečne sa úprimne usmiať.

Hovorili, že to prejde, že až príde ten čas, vyjde slnko a zmiznú chmáry. Jediným „puf“. Medzitým zmizli oni, hentí, aj tamtí a zachvíľu príde rad aj na ňu. Nestihne uvidieť to slnko, lebo jej nasadia zrkadlové slnečné okuliare. Nedožehlí ani poslednú košeľu, pretože ju dávno odpoja od elektriny. Alebo sa popáli a vytvorí si fóbiu. To všetko si myslela...

Pravdou je, že TEN ČAS už dávno prešiel. Hodinky zahodila so spomienkami na neho, teraz by sa jej aj boli zišli, nech si len spočíta – koľko ešte? Asi je pol šiestej, sused sa vracia z pravidelnej šichty.

Tiež kalendár spálila, veď deň jeden ako druhý, má zmysel hľadať rozdiel medzi stredou a nedeľou? Načo. Už to viac nik nevráti.

Vráti sa naspäť, chcela by. Kľúč nechala v kabelke. Na botníku. Takže opäť nič. Ostáva čupieť na schodoch. Aspoň kým sused nepôjde na rannú.