Stála tam. Na vysokom kopci bosá, doráňaná a po tvári jej stekala slza. Oči čierne, plné bolesti nadchínali sa nad životom. Nad tým krutím údelom ľudského bytia. Ustatá a zronená, pod nebom plným hviezd. Otupená a tak mladá, krásna...hlúpa.

V tom nekonečnom čiernom vesmíre videla hviezdy, ako ich úlomky volne poletujú ničotnou prázdnotou, chladom a len ich žiara vydáva to jediné teplo. Ako len bezcieľne blúdia a nikdy nikam nedopadnú.

V rukách držala jedno zrnko poslednej nádeje. Tak krehkej a nadpozemsky nádhernej. Tak vzácnej a unikátnej, že jej bilo ako jej srdce v hrudi. Splašene ako stádo divých čiernych koní uháňajúcich prériou lásky.

Spomínala. Dívajúc sa na hviezdy. Na to jediné čo jej ešte dodávalo silu. 

Aká bola šťastná, plná radosti. Obetavá a chcená. Vždy obľúbená medzi priateľmi. Podceňovaná závistlivcami ale nikdy sa nevzdávajúca. Bola ako labuť medzi toľkými škorcami. Bohom požehnaná, pretože len boh môže ženu vymodelovať tak krásnu,tak nevynnú možno by niekto povedal dokonalú. Mala všetko na čo pomyslela a tak preto teraz stojí pod nebom a po líci jej stekajú vodopády horkých slz vyviersjúcich z bolesti.

Bol to on.

On vstúpil ako princ. Ako ranné slnko, potichu a nenápadne. Nedal vedieť čo prináša za sebou a odkiaľ jeho kroky vedú a prečo práve k nej. Prečo musel práve svoje hlboké bezodné oči uprieť na ňu. Videla tú prázdnotu. Mužskú pýchu. Ten nekonečný vesmír plný tajomstiev a záhad. A padala stále hlbšie, až na samé dno svojich možností. Opäť sa nadychovala a vnárala sa hlbšie. Hľadala to niečo, to jedno zrnko ktoré by mohla zmeniť. Obrátiť ho na svoj obraz. Na dokonalú predstavu. Nato bola predsa stvorená aby menila. Aby dávala a naplnala svet radosťou. Zbožne sa v jeho objatí rozplívala. Otvorenými ústami vdychovala na jeho krk svoju obnaženú dušu a všetkými nebeskými hnátmi trblietavého závoja si ho chcela privlastniť. Už nikdy ho nestratiť. Zápasila. Neústupne ho usmerňovala. Ukazovala mu správny smer. Bola neoblomná. Taká akú ani sama seba nespoznávala. Zanechávala za sebou spúšť.

Odišiel. Nechal ju a už nikdy sa k nej nevrátil. A ona plakala. Zlomená palicou tvrdého osudu sa šplhala z priepasti svojej pýchy až na vrchol. Až ku hviezdam. 

Tam to v dlaniach držala. To jediné zrnko nedokonalosti kroré tak úpänlivo v ňom hľadala. Natiahla preto ruku k nebesám. Vlasy zmáčané v slzách unášal jej vietor. Mala strach. A tak ho upustila. Pomaličky z povzdychom. Zo slovami: "Leť! Unášaj sa vesmírom, blúď ako tie úlomky rozpadnutých hviezd. Strať sa v temnom, chladnom vesmíre a tam zhor!"