Letisko Lago Argentino pri jazere Lago Argentino v departmente Lago Argentino ... kde inde - v Argentíne. Do r. 2001 sem mohli lietať len malé vrtuľové lietadlá. Po predĺžení dráhy a dobudovaní letiska tu pristávajú veľké stroje zo všetkých kontinentov. Česko-slovenské lietadlo tu zažilo premiéru - naše je prvé, čo v týchto končinách pristálo. Sme takmer na konci sveta - v ďalekej, tajomnej, exotickej, drsnej Patagónii. Je nádherná.
Je apríl, v Patagónii sa príroda pomaly chystá na zimu. Tá tu býva krutá - podnebie krajiny ovplyvňuje blízkosť Antarktídy - teplota klesá až k - 30. stupňom, časté sú snehové víchrice.
Pozdĺž jazera sa tiahne mohutný hrebeň Patagónskych Ánd, pokrytý snehom. Dosahuje výšku 2 000 - 3 000 m n. m. Bežné sú ľadovcové javy i zemetrasenia. Pohorie tvorí hranicu medzi Argentínou a Chile. Za vrchmi na fotografii je teda ešte úzky pás pevniny patriaci Chile, a potom už len šíry Tichý oceán.
Patagónia sa tiahne v dĺžke 2 000 km od severu na juh a končí pri úzkom Magalhäesovom prielive, oddeľujúcom kontinent od nehostinnej pustatiny Ohňovej zeme. O Patagóniu sa delí Argentína s Chile. Rovnako ako o Tierru del Fuego – Ohňovú zem. Argentínska Patagónska plošina má polopúštny charakter. Na holých kopcoch porastených drsnou trávou môžete občas vidieť stáda pasúcich sa oviec. Podľa jedného z Hitlerových plánov mali byť, po vyhratej 2. svetovej vojne, Slováci vyvezení práve sem.
Architekt hotela Los Sauces Casas Patagonicas sa inšpiroval dostupným stavebným materiálom - kameňmi, skalami a drevom. Hotel je na okraji mestečka El Calafate a patrí argentínskej prezidentke Cristine Fernandez de Kirchner, ktorá má neďaleko aj svoje vidiecke sídlo.
Aj hotelové "casas" sú z kameňa, každý z piatich blokov má aj priliehavé romantické pomenovanie - Casa del Viento znamená Dom vetra.
I v izbách nájdete kameň, sú veľmi útulné, neokázalo prepychové, najviac sme si pochvaľovali originálne obrazy, prírodné materiály na stenách a dlážke i vkusný nábytok... a samozrejme kúrenie. Čo dodať: pohoda, klídek, Klimáček.
Ako u nás - húsky na pažiti, lenže divé.
Argentína je z gastronomického hľadiska krajina steakov - vďaka tradícii chovu dobytka. Pretože sme v Patagónii, zvolili sme si pre zmenu radšej grilovanú jahňacinu - už pri vstupe do reštaurácie sa hosťovi začnú zbiehať slinky v ústach.
... a po chutnej večeri samozrejme kvalitné argentínske víno ... hmmm ... pohanské rozkoše !
Deň s veľkým "D". Najprv sa presúvame 80 km autobusom pozdĺž jazera Lago Argentino k Národnému parku Los Glaciares (zapísaného do zoznamu prírodného dedičstva UNESCO). Tam nastupujeme na veľký katamaran.
A sme pri ňom: Perito Moreno Glacier - malý-veľký ľadovcový zázrak, sa tvorí na hrebeni hôr vo výške 3 000 metrov a po 14 kilometroch klesá k jazeru Lago Argentino.
Že ide skutočne o nevšedný prírodný skvost svedčí aj fakt, že si ho bola pozrieť aj posádka nášho lietadla - a to sú ľudia, ktorí už všelikde boli a všeličo videli. Na obrázku kapitán nášho Boeingu s dvomi šarmantnými letuškami. S kapitánom som si schuti podiskutoval na tému, ako sa správa lietadlo, keď vletí do tropickej búrky. Jeho rady určite využijem doma pri pilotovaní svojho súkromného Boeingu. (Ozaj, ako sa teda správa lietadlo, keď vletí do tropickej búrky? Normálne - búrka ho rozláme na kusy.)
Ľadovec sa po svahu hory posúva rýchlosťou 2 m za deň do jazera Lago Argentino. Jeho čelo je široké 5 km (!) a dosahuje výšku až 55 m (!).
Poprechádzať sa priamo po ľadovci je životu nebezpečné. Ak si však zaplatíte sprievodcu, je možné vystúpiť na okraj ľadovca s mačkami na nohách a zažiť tak priamy dotyk s ľadovou masou.
Čelo ľadovca v celej svojej divokej kráse. Chodiť po jeho centrálnej časti sa neodporúča - skončiť svoju úbohú existenciu zaseknutý v 30 m hlbokej štrbine nie je príliš dôstojná smrť. Otzi by vedel rozprávať...
Jazero je prietočné. Ľadovec sa ho svojou silou a pohybom snaží prehradiť v jeho najužšej časti ľadovou haťou. Ak sa mu to podarí, v hornej časti sa postupne zvyšuje hladina, a tým rastie aj tlak vody na ľadovú hrádzu. Keď tlak dosiahne kritickú hranicu, ľadová masa povolí a je strhávaná prúdiacou vodou do dolnej časti jazera. Toto vyrovnávanie hladín je sprevádzané ohlušujúcou kanonádou, ktorá trvá aj dva dni. Po odplavení ľadu a vyrovnaní hladín sa ľadovec znova pomaly plazí k brehu. Väčšina ľadovcov na našej planéte ubúda - Perito Moreno naopak - rastie.
Vplyvom neustáleho pohybu ľadovca sa z jeho čela každú chvíľu odlamujú blankytne modré kusy ľadových stien a s ohlušujúcim rachotom padajú do vôd jazera. Vznikajú pritom obrovské vlny. Pretože v minulosti boli zaznamenané smrteľné nehody turistov, ktorí prišli sledovať túto ľadovú show až na breh jazera, je dnes pohyb návštevníkov prísne regulovaný. Z pekne upravených koridorov a vyhliadok je možné bezpečne sledovať toto úchvatné a zároveň životu nebezpečné prírodné divadlo.
Pukliny v ľadovci žiaria magicky modrým svetlom vďaka priezračnému ľadu, v ktorom vznikajú. (Kliknite si na fotografiu.) Dlho pri ňom stojíte a s napätím čakáte, kedy sa kus ľadu odlomí a spadne s rachotom do jazera, kde sa pomaly, unášaný prúdom, roztopí. Lebo všetko na tomto svete má svoj začiatok, i svoj koniec. Aj náš pobyt v tomto vzdialenom kúte sveta.
Zajtra preletíme Andy a ocitneme sa nad Tichým oceánom.
Comments
Pridať nový komentár
odlomil sa nejaký kus ľadu aj vtedy keď ste tam boli ?
... áno, mali sme šťastie:
- jeden kus ľadu, lepšie povedané stena ľadu sa odlomila počas našej plavby pozdĺž ľadovca. Vznikli celkom slušné vlny, ktoré veľkú loď poriadne rozhojdali. Katamaran je však voči vlnám najodolnejšie plavidlo. Aj tak je to blbý pocit sledovať, ako sa k vám blíži veľká vlna.
- ďalší kus v čela ľadovca sa odlomil, keď sme boli už na súši na vyhliadkovej plošine. Žiaľ, nikto nestihol stlačiť spúšť.
Na YOU TUBE sú však krásne videá, ako sa ľadovec láme, dokonca na jednom z nich padne za obrovského dunenia (a jasotu prizerajúceho sa davu) ľadová brána spájajúca ľadovec s brehom jazera. Stáva sa to tak raz za 5 rokov.
wow ! niet viac co dodat....