Pamätám si, keď som bola ešte malé, nevinné dievčatko. Typické kučeravé dieťa z hôr, ktoré chvíľu na mieste neobsedelo. Také, aké bývajú všetky malé dietky. Bývala som na Štrbskom Plese, kde bolo stále čo nové vymýšľať. S pohárikmi na umývanie zúbkov sme sa so sestrami vybrali do lesa, aby sme ich až po okraj naplnili sladkými, voňavými bobuľkami čučoriedok. Nebolo treba za nimi kráčať ďaleko. Sadli sme si do trávy pod stromy a začal sa zber. Každá sme bojovali o najlepšie miesto. O naše vlastné čučoriedkové kráľovstvo. Vyberali sme veľmi poctivo, hľadajúc tie najväčšie a najšťavnatejšie lesné pochúťky. Možno by sme tie poháriky aj naplnili, no prvoradé boli naše mlsné jazýčky. A tá, ktorá našla rásť v tom hebkom machu aj hríb, bola korunovanou kráľovnou. Pamätám si, ako sme obdivovali klobúčiky muchotrávok, a prikrývali sme ich papradím aby im náhodou slnko nepoškodilo krásne hlávky. Keď už naše poháriky boli naplnené aspoň toľko čo naše brušká, a naše ústa a blažené úsmevy modré zo sladkej šťavy, poobzerali sme sa po inej zábave. Vedľa rástli vysoké stebielka poľných tráv. Natrhali sme tie najdlhšie, a už sa začalo navliekanie. Vyrábali sme horám náramky a náhrdelníky a kadejaké čačky. Keď nie koráliky, navliekali sme na tie steblá modré čučky, drobné lesné jahôdky či šťavnaté plody malín. Každá z nás sa snažila o ten najsladší šperk. Zdobili sme nimi krky kytíc z púpav, lopúchov a krásnych zvončekov, ktoré rástli blízko potoka. Boli to čarovné časy. Zopár z nich sa mi stále premieta pred očami ako nejaký starý posekaný film. Vidím, ako sa júlové slnko odráža v jazierku, vidím ako voda šteklí brehy prikryté machom a posiate záružlím. Vidím, ako vodnú hladinu rozrušili kačkine nôžky, a vidím všetky tie nevinné detské hry, pri ktorých sme sa menili na víly z ríše lesov, na kamzíky zo skalných stien, či na sýkorky poletujúce po lesnom kráľovstve ako nemí svedkovia tej doby. Ešte stále cítim v nose štipľavú sviežu vôňu ihličia a cítim chuť miazgy, ktorou som občas nahradila žuvačku. Ach tie čarovné spomienky na dávne leto. Keď obloha mala tak sýtomodrú farbu a zem bola tak neuveriteľne teplá a priateľská. Keď jediná starosť bola pred zotmením nájsť cestu domov a zaspať v objatí  čarokrásnej prírody. Prírody nášho Slovenska, pri počúvaní rozprávky z nežných úst mamičky, tam kde uspávanku spieval vietor a duch lesa. Dobre sa mi zaspávalo. Priamo v srdci našej zeme, v teplej posteli, plnej prežitých snov. Som vďačná za takéto okamihy.