O tom, aké náročné je písať beletriu, sa dá na internete dočítať kde-čo. Ale tí, čo skúšajú písať populárno-odbornú knižku, nájdu informácií len minimum. Niežeby toto bolo mojím dôvodom použitia najstaršej metódy, známej u priekopníkov, metódy pokus-omyl. Ja som totiž spočiatku informácie ani nehľadala. Pisálek si totiž dosť dlho nebol vedomý ani len toho, že nejakú populárnu vedu píše. A prichádzal na to tak pomaly a postupne, že... to asi knihu zachránilo. So súčasnými vedomosťami by sa do toho už totiž druhýkrát nedal.

V niečom sa to začalo podobne ako u beletrie: dierou na trhu. Chcela som knihu, aká v slovenčine (ani v češtine) nejestvovala. Už ako teenagerka som sa nestačila čudovať, prečo sú všetky knižky o vesmíre dosť na jedno kopyto a zvlášť – prečo, sa preboha, autori, snažia vpratať do každej knižky celý vesmír. Vesmír je predsa dosť veľký na to, aby si aspoň hlavné tematické okruhy zaslúžili samostatné publikácie! Táto myšlienka sa spojila s druhou vecou, čo mi na astronomických knižkách veľmi prekážala – že v každej knižke o súhvezdí sa písalo niečo iné. Každému autorovi sa páčil iný typ telies, na ktoré sa zameral – napríklad na dvojhviezdy, premenné hviezdy, či hviezdokopy. Najznámejšie objekty sa síce spomínali všade, ale u tých menej významných sa to líšilo od knihy ku knihe. Nikde sa nedal nájsť komplexný výpis všetkého, čo v danom súhvezdí stojí za pozornosť. Informácie boli značne nesúrodé, rozdielne, a najmä v duchu „v každom rožku trošku“ a nikde všetko.

Zatúžila som to zmeniť. Napísať knihu, kde BUDE všetko. Ale iba o súhvezdiach. Nepchať tam žiadne planéty, rakety ani kozmológiu. Súhvezdia a podrobný opis objektov v nich predsa na hrubú knižku vrchovate stačí.

Na rozdiel od iných som túto knižku nezačala písať s cieľom ju vydať. Vlastne, podľa mojich vtedajších kritérií, by bolo označenie „písať knižku“ značne nadnesené. Ja som totiž len spisovala všetko, čo som o súhvezdiach našla vo svojich vtedajších troch astronomických knižkách s touto témou a sem-tam aj v nejakom ďalšom zdroji. Toto spisovanie prebiehalo odslova-doslova za predpokladu, že mi formulácia vyhovovala. Len občas bolo treba pridať nejaký „adaptér“ medzi informáciami z dvoch rôznych kníh, či kúsok vlastnej skúsenosti. A každé súhvezdie sprevádzala mnou kreslená mapa zostavená v rovnakom duchu ako súhvezdia: bude v nej len dané súhvezdie, nič viac, ale v rámci neho všetko, všetko, čo nejakému autorovi pri ňom stálo za zmienku. A navyše to bude v grafickom prevedení, aké sa mi najviac páči.

Mapku som doplnila svojím vynálezom – pohľadom na súhvezdie voľným okom, čo zabezpečovala fotografia stiahnutá z internetu. Všetky ilustračné obrázky okrem mapy som si vtedy sťahovala z internetu. O autorských právach som v tých časoch veľa nepočula. A najmä, je to predsa len pre moju potrebu, nechcem to vydať. Maximálne, predstavovala som si vtedy, si to po dokončení celé vytlačím na našej farebnej tlačiarničke v niekoľkých exemplároch a dám si to zviazať v obchodíku na sídlisku, pričom tých pár výtlačkov poskytnem svojmu astronomickému krúžku, ktorý som vtedy navštevovala. Ale dokončenie bolo vtedy v nedohľadne, ojojój, možno až o dva roky! Veď súhvezdí je až osemdesiatosem. I keď, priznám sa, že spočiatku mi písanie napredovalo takým tempom, až sa mi to nepáčilo. Keď som totiž chcela informácie konečne zhrnúť, niekam sa zakutrali. Bola som trochu namrzená z toho, aké stručné moje prvé súhvezdia boli. A aj z toho, že Word 2003 (novšia verzia vtedy nebola) sa vzpieral mojim predstavám o farebnom olemovaní strán. Nuž, prvá zrážka predstáv s realitou. Nebola ani zďaleka jediná. Vlastne jedna z málo vecí, ktoré sa od začiatku vôbec nezmenili, bol názov. Názov, jedna z mojich výrazných motivácií, prečo to začať písať. Súhvezdia od Andromédy po Žirafu, čiže od A po Z. Opájala som sa jeho výstižnosťou.

Takto som písala asi do štvrtiny počtu všetkých súhvezdí (čo, ako sa neskôr ukázalo, vôbec neznamenalo, že som v štvrtine knihy), a dostala som sa do tretieho veľkého tematického celku zo šiestich. Popri tom som napísala aj svoj prvý román a začala som písať druhý. Moje vtedajšie dlhodobé odporúčanie nepísať viac kníh naraz sa na populárnu vedu verzus beletriu nevzťahuje. Vtom som objavila Wikipédiu, s ktorou bol osud Súhvezdí veľmi spätý. Dokonca som kvôli nej na istý čas prestala Súhvezdia písať a začala som do nej kopírovať to, čo som už mala. Pripadalo mi to ako úžasná príležitosť nájsť výsledku tejto ťažkej driny (síce omnoho menšej, ako písanie beletrie, ale predsa len driny) ďalšie uplatnenie. A zistila som, čo je to copyright. A že ak chcem nájsť pre Súhvezdia využitie aj vo Wikipédii, mala by som formulácie meniť. Zároveň mi postupne pribúdali ďalšie zdroje – časopisy Kozmos a Astropis a ďalšia astrokniha, ktorú som si permanentne požičala od kamaráta. Vďaka nim boli novozaložené súhvezdia postupne stále dlhšie a dlhšie. Tiež som pomaly dopĺňala tie, čo som už mala. Veľká medvedica narástla z pôvodnej biednej strany a pol čistého textu na tri. To mi pripadalo tak akurát. No stále to bol len začiatok.

V písaní knihy som pokračovala už tretí rok, načrela som štvrtý celok, ale koniec bol stále v nedohľadne. Začali sa vo mne striedať vlny nadšenia s vlnami útlmu. Pár mesiacov som intenzívne písala, potom som pár mesiacov na Súhvezdia ani nepozrela. No napriek nim sa zdalo, že napredujem vcelku stabilne, a že som už možno aj za polovicou. Písanie a postupy som neustále vylepšovala. Z pôvodného úplne hovadského spôsobu tvorby hviezdnych máp som prešla na málinko menej hovadský. Objavila som ako ďalší nesmierne výdatný zdroj informácií – Astronomický snímok dňa. Vo vlnách nadšenia som začala fantazírovať aj o ďalších populárno-náučných knihách, ktoré by som mohla začať písať po skončení Súhvezdí, a tiež o grafickom dizajne svojej budúcej knihy. Samozrejme, z dnešného pohľadu nepoužiteľnom.

Lenže problémy pribúdali a pribúdali. Snívala som, že na začiatku knihy bude pár vysvetľujúcich kapitol na tému nebeskej sféry a všetkých tém, ktoré sú nevyhnutné pre pochopenie pozorovateľnosti súhvezdí (čo stále nenarúšalo môj úmysel monotétickej knihy). K nim som mala vymyslené aj príhodné schémy, žiaľ, len v hlave. Na ich zvečnenie by to chcelo grafický program, iný ako Paint, v ktorom som vyrábala hviezdne mapy. No kde zohnať nejaký lepší a ako (a kedy?) sa ho naučiť ovládať? Z tohto dôvodu išli úvodné kapitoly k ľadu. Postupne sa však rozrastal slovník, ktorý bol už azda od začiatku plánovanou súčasťou konca knihy. Zamrzelo ma však, že môj nápad priložiť ku každému súhvezdiu pohľad naň voľným okom mi niekto medzičasom „ukradol“ – videla som ho v jednej z nových kníh. Teda, v skutočnosti zrejme neukradol, len naň prišiel nezávisle na mne. Takýchto „ukradnutí“ som si aj v beletrii našla veľa.

Ďalším prelomom bolo osobné zoznámenie sa s jedným Wikipédistom tiež prispievajúcim v oblasti astronómie. Netajila som sa tým, že tie články o hviezdach a súhvezdiach, čo na Wikipédii rozširujem, majú pôvod v mnou písanej knihe. A tento Wikipédista bol jedným z mála ľudí, kto mi dal na vznikajúcu knižku pozitívnu odozvu. Dokonca navrhol, že by som ju mala skúsiť vydať. Najprv som sa bránila, že na to nemám, ale potom som si uvedomila, že by bolo skutočne škoda nechať také množstvo práce len tak. Vtip bol v tom, že som ani najmenej netušila, že na to, aby sa zužitkovalo toto množstvo práce, bude treba vynaložiť... rádovo vyššie množstvo práce. Aj keď som si bola vedomá toho, že nejaká práca pribudne. Čo napríklad s tými copyrightovými obrázkami, prepánakráľa? A doslova odpísanými formuláciami v prvých súhvezdiach? A vôbec, ak sa to má vydať, bude to musieť byť o dosť väčšia kvalitka. To už som mala hotový aj rukopis druhého románu a asi rok praxe písania ďalších populárno-náučných článkov pre Wikipédiu. Štýl sa mi v porovnaní so začiatkom už trochu zlepšil. A ako to už býva, čím lepšie mi to išlo, tým sebakritickejšia som bola.

Doma mi okrem početných čísiel astronomických časopisov pribudla aj ďalšia hrubá kniha. Piaty veľký tematický celok knihy som zhruba ako dvadsaťročná začala písať už s ňou. No zdroje sa objavovali ďalšie a ďalšie, až som z toho začala byť máličko zúfalá. Zapracovať ich všetky do už existujúcich súhvezdí by značilo roky a roky ďalšej práce, ibaže počas tých rokov sa istotne objavia ďalšie zdroje! Pôvodný zámer mať v knižke úplne všetko, čo sa mi v češtine či slovenčine o tejto téme dostane do rúk, začal ukazovať svoju nereálnosť. Až tak by to nevadilo, ak by boli súhvezdia neverending projektom existujúcim navždy len v digitálnej podobe, neustále rozširovaným. Ale s plánovaným vydaním toto vôbec nešlo dokopy. A zmeniť úmysel vydať sa mi tiež nechcelo. Ak na niečom makáte štyri roky (hoci s prestávkami), už by ste radi mali v rukách aj nejaký hmatateľný výsledok. Keby vtedy som bola vedela, že tie moje štyri roky nie sú ani tretina trvania celej roboty! A pritom, aký paradox. Hoci vo všeobecnosti som začínala mať tých zdrojov vyše hlavy, v niektorých prípadoch mi dosť chýbali. Napríklad som postrádala údaje o radiálnej rýchlosti niektorých neskôr doplnených hviezd do tabuliek a údaje o vzdialenostiach deep-sky objektov. Chcela som to mať jednotné a úplné, no nevedela som, v akom spoľahlivom zdroji by sa tieto informácie mohli vyskytovať. Rozhodla som sa, že týmto všetkým sa budem zaoberať až po dokončení prvej verzie. Dala som si to na akýsi mentálny „to do“ zoznam. Lenže ten zoznam len rástol a rástol.

Niekedy v tej dobe moje nadšenie pre knihu dočista a dojasna zakapalo. To však ani v najmenšom neznamenalo, že by som sa jej dokončenia mala vzdať. Pripadalo mi absolútne hlúpe vzdať niečo, čo už mám hotové (ako som si vtedy myslela) z dvoch tretín. Začala som, tak to dokončím. Veď pôvodný úmysel knihy som stále nepovažovala za zlý, ani za neaktuálny. Knižka s rovnakou témou sa na trhu stále neobjavila. A vôbec, načaté treba dokončiť už z princípu.

Písanie piateho celku trvalo dovtedy najdlhšie zo všetkých. Bol síce svojho času najhrubším a tiež som naň používala už toľko zdrojov, ako na žiadny iný pred ním, čo prácu oproti pôvodnému tempu niekoľkonásobne spomalilo, no svoju zásluhu na tom istotne malo aj súbežné dokončovanie tretieho, štvrtého a piateho románového rukopisu. A keď sa konečne naskytlo pár mesiacov vytúženého voľna, počas ktorého by som mohla so Súhvezdiami tak úžasne pohnúť, ukrutne sa mi do toho nechcelo. To už nebola chýbajúca motivácia – to už bol úplný odpor k tejto knihe. Lenže princíp je princíp, piaty celok je pri konci, a tak som sa do toho pekne dokopávala. Písanie mi však išlo kvôli tejto nechuti nesmierne pomaly. V silnej nechuti som spravila aj prvé tri súhvezdia šiesteho, posledného celku.

Potom prišla ďalšia prekážka – môj nástup na magisterské štúdium a odsťahovanie sa do Bratislavy. Hoci som spočiatku počítala s tým, že aspoň pri návštevách rodného mesta (kde som mala knižné zdroje) by som mohla pokračovať v písaní, napokon sa z toho vykľula suverénne najväčšia, dva a pol ročná pauza v písaní. A prečo dva a pol, keď štúdium netrvá ani dva roky? No pretože po jeho skončení som si od písania tak odvykla, že v spojitosti s dávno mŕtvou motiváciou sa mi k nemu zúfalo nechcelo vrátiť. Napokon ma premohol klamlivý fakt, že mi na dokončenie knihy už chýba len málinko textu. Omyl, rovnako mnohokrát predtým, no tak, ako každý predošlý omyl, ma primäl pokračovať.

(Pokračovanie)

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.