Nie je to len fikcia (ako som už kdesi aj spomínala, moje príspevky písané v prvej a v druhej osobe sú viac založené na skutočnosti, i keď zase ani tie v tretej väčšinou nie sú čisté výmysly), ale nehovorím, že je to celé len o mne a že sa to týka práve tohto obdobia môjho života. I keď na ignoráciu narážam neustále, choré to bolo iba vtedy, keď som narážala LEN na ignoráciu. Nenadarmo je ignorácia klasifikovaná ako jedna z foriem duševného týrania, ale nebola by som verila, akého účinného.

Čo sa týka tej zaujímavosti a Sokola – už si to spomínal, ale stále neviem, či sa nemám náhodou uraziť. :-) No a keby som bola pekná, to už by si, myslím, niekto všimol. (Nápovedou by mohla byť aj prezývka – slovo “adhara” znamená podľa niektorých interpretácií “nádherná” :-))

Nie, pohľadnicu som žiaľ nedostala, asi dakde zablúdila...

To vážne? Tak Ti ďakujem. A inak (taký všeobecný komentár), som rada, že som vďaka Enigme mohla spoznať niekoľko skutočne zaujímavých ľudí, s niektorými som v kontakte doteraz. Lenže tá vzdialenosť...

Dzejna, mrzí ma, že budem viac kritizovať ako chváliť, ale žiaľ, veľmi ma to neoslovilo. Aj myšlienka je pre mňa nejako ťažko uchopiteľná, aj tá forma nie je veľmi ono. Hneď prvú strofu si "zabila" tým do očí bijúcim gramatickým rýmom - zapĺňajú, ukrývajú, prelievajú, zamŕzajú. To už je veľa. Nehovorím, že gramatický rým nemôže byť vôbec. Úplne sa mu asi nik nevyhne (najme v našich amatérskych kruhoch), ale toto je až príliš okaté. Naopak, cieľ - chvel by bolo ako rým fajn. No rytmus je tiež taký... no, skôr rozbitý.

Ber ma ale s rezervou, nemám patent na básnenie, je to len subjektívny názor amatéra. Určite Ti nechcem brať elán a odrádzať Ťa od toho, čo Ťa baví. Kritika však môže človeka posunúť (pokiaľ ho nezabije, všakže :))

Máš dobré rýmy - to tak vo všeobecnosti. Aj myšlienky. Zdá sa, že to máš v krvi.

A... viem, že sa asi opakujem a dúfam, že to nebudeš brať ako urážku, ale máte s Tekim (alebo Ginom, či Matejom - kurnik, neviem, ako ho teraz volať) istým spôsobom dosť podobný štýl. Ani neviem vyjadriť, čím presne to je, ale prosto tie básne na mňa dýchajú niečím hrozne povedomým, známym... je to zvláštne.

Inak tá posledná strofa sa mi veľmi páči, tá hra s rýmami je taká úderná, má to čosi do seba (hoci tá melanchólia mi do toho akosi rytmicky nezapadá).

Chcela som skonštatovať niečo v tom zmysle, že už som dávno od Teba nič nečítala - a keď som si klikla na Tvoj profil, objavila som tam "Policu" :) Nejako som ju prehliadla... divné.

Ale k veci. Nie je to zlé, ale príde mi to celkovo také dosť rozpačité. Akési neukončené. A v druhom odstavci sa Ti v tých vetách po sebe opakuje "rodina" a že si "nemali čo povedať". Chcelo by to nejako preštylizovať, neviem.

Samozrejme, len môj subjektívny názor. Inak, kam si sa podela? Či máš toho veľa v škole? Alebo nie je o čom? :)

A je v tom, žiaľ, kus pravdy - všeobecne.

A konkrétne, nedaj sa zdeptať. Aj keď to asi znie ako prázdna fráza. Ale ako povedal Vlado, sú ľudia, ktorí by Ťa prišli objať. Takže Ty do tej kategórie nepatríš, nech Ti to ani nenapadne.

A konštruktívne... ono to vlastne vôbec nie je zle napísané, po myšlienkovej stránke veľmi pekne usporiadané :) Akurát vo vete "Kým si vyskúšate nevidenie." by som asi išla cez zápor - nevyskúšate. Znie mi to prirodzenejšie. Ale to je drobnosť.

Žiaľbohu, žijeme vo svete, kde sú ľudia tak obmedzení, že sa pozerajú iba očami. Lebo keby sa nepozerali iba očami, tak Adhara (a mnohé iné) nikdy nevedia, čo je to Depresia. A to ju nepoznám dlho, ale môžem s kľudným svedomím prehlásiť že je to jedna z najsilnejších osobností, s akými som sa doteraz stretla. Stačilo by len ľudí okolo konečne začať VNÍMAŤ, nie iba SLEDOVAŤ...

Tento článok ma mrzí Adhara. Mrzí ma že sa tak cítiš.

(... ak to nie je len literárna fikcia... u Teba človek nikdy nevie...)

... ale my sa o Teba zaujímame, napr. ja osobne Ťa považujem za najzaujímavejšiu osobnosť, ktorá chodí na na naše stránky (samozrejme spolu s neopakovateľným A. Sokolom :), okrem toho si veľmi pekná (môžeš mi veriť - 20 rokov som učil na dievčenskej škole). Toto je však virtuálny svet, ten pomáha pri pocitoch osamelosti a depresiách len sčasti a dočasne, nedá sa žiaľ porovnať s reálnym prostredím, s ktorým je človek denne konfrontovaný.

Ale ver mi, že všetci, čo Ťa čo len trochu poznáme, by sme si k Tebe určite na Tvoju imaginárnu osamelú lavičku pri rieke prisadli a objali Ťa.

Spomenul som si na Teba nedávno dokonca aj na Veľkonočnom ostrove, viem že miluješ raketoplány, a práve tam vybudovali Američania pristávaciu dráhu na príp. núdzové pristátia týchto strojov - pristával na nej aj náš Boeing. Poslal som Ti odtiaľ aj pohľadnicu, len neviem či si ju dostala (z 10 pohľadníc viem o doručení zatiaľ siedmich, ostatné sa asi cestou stratili).

  OMG, prečo také niečo napíšu len mne a nie inému blogerovi-výlevológovi? Ale o tom som mala už iný výlev – Všetci to môžu robiť, len ja nie. :-)

  Díky. Nuž, to je tak, že pekná baba by niečo také asi naozaj nepísala. A pesimista je predsa informovaný realista. :-)