poéziu čítam, ale málokedy komentujem. Veršovanú nekomentujem. Nemyslím si, že nemám pre ňu cit, skôr len neviem posúdiť, či je v poriadku po formálnej stránke. Vyhľadávam skôr básne v próze a môžu byť aj veľmi zložito napísané, neprekáža mi, ak im hneď neporozumiem, ak v nich musím pohľadať to, čo do nich autor skryl. K takým textom sa rada vraciam, zakaždým v nich nájdem niečo nové. A často musím hľadať dlho... Stane sa, že ani nedôjdem k vysvetleniu všetkého, o čom autor píše (cha, vtedy samu seba presviedčam, že najskôr to nevie ani on sám!), ale atmosféra tých básní je natoľko podmanivá, že ma vtiahne do seba.

Pri próze a pri takto napísanej poézii je vždy väčší priestor. No a ja sa v próze cítim ako doma, zatiaľ čo v poézii som v pozícii návštevníka. Tak dúfam, že nebudem slonom v porceláne, keď si k Tvojim Zbytočným slovám poviem, že...

... v riadkoch takto zrýmovaných s predošlými cítim násilie (prílišná snaha autora tak často dopadne), násilie, ktoré mi diktuje, presviedča ma, že takto je to pekné, a mne sa zdá presný opak. Ďalej, že končiť zakaždým trojbodkami je hlúposť, v poézii je predsa jasné, že myšlienky, vety, nedopovedám, chcem predsa, aby sa čitateľ zamyslel, dopovedal si sám. Na dôvažok mám zo Zbytočných slov pocit, že idú priamo k veci, majú len jeden cieľ, chýbajú mi v nich vrstvy.

Teraz k inému, radostnejšiemu pre Teba: Omnoho lepší pocit mám z obsahu. Rozumiem, čo chceš povedať, mnohé veci, o ktorých píšeš, sú mi blízke. Poslanie môjho písania je o veľmi podobnom. Tak sa rýpme, burcujme, rozhorčujme, ponúkajme nevšedné obrazy, či zapletajme tie všedné do nových slovných spojení a ukážme ich v novom svetle!

Azda tento môj nočný komentár, táto moja komentátorská výnimka, nebudú  len zbytočné slová, tliachanie.

ĽB