Keď som si prečítala tú vetu o tom, že už sa nevieš vyjadrovať jednoducho, pomyslela som si: škoda. (Ani) nie tak preto, že čisté abstrakcie nie sú môj štýl ako preto, lebo si myslím, že to obyčajné vyjadrovanie Ti fakt išlo. Ale samozrejme, toto vôbec nie je nijaká výčitka, ja veľmi dobre rozumiem tomu, aké je to "keď to nejde" a prehovárať autora napísať niečo proti jeho prirodzenosti je čistá somarina. Čo však kopa ľudí aj (údajne) erudodovaných v oblasti literatúry nechápe. Dobre, dobre, k veci - lebo sa mi to začína zvrhávať na vlastnú sebaľútosť. :-) Ešte som chcela povedať, že ja som skôr človek polopatistického typu. Nevadí mi občas stratiť sa v autorových obrazoch, ale len ak sa nezatúlam príliš ďaleko a príliš často. Mám radšej, keď netápam "vo co gou" a keď sa aj postava stráca vo svojich myšlienkach, som rada, keď mám istotu, že sú to len psychické pochody postavy a nie že sa rozpadáva časopriestor. :-) Beriem, že alegória je detektívka, ale nemám rada detektívky, kde sa meno vraha nedozvedám. Keď už to nedáva zmysel predtým, malo by ho dať potom, lebo inak sa odšuchtám preč zmätená a vykoľajená, či naozaj nechápem "pravé umenie", alebo ide len o tzv. efekt Cisárových nových šiat...

P.S.: Aj ja plodím veľa obrazov, v ktorých sa nevyznám. Nepodobajú sa síce tým Tvojim (myslím spracovaním, obsahovo je jasné, že sa ani v princípe nemôžu), ale vždy to pre mňa bola aj bude len šuflíková próza.