Je pár chvíľ kedy si poviem, že vlastne vôbec neviem písať poéziu ani prózu.

Tie chvíle nastanú vtedy, keď si prečítam niečo, čo takmer dokonale vyjadrí myšlienkové pochody, občas aj mojich krátchych úvah. 

Ťažko povedať či toto bolo tak nádherné preto lebo to bolo také úderné, alebo to udrelo na srdce preto, že to bolo tak nádherné... 

V každom prípade, v máloktorom "diele" som postrehol takú hĺbku plytčiny, a taký balans poézie medzi slovami a citmi ako práve v tomto tvojom príspevku. 

Skrátka, bolo krásne... A také veci dlho odznievajú. 

S pozdravom tvoj verný čitateľ Dušan Damián.