Ja som tiež mladá a ignorujem voľby. Viem dobre, prečo. Politika ma jendoducho nezaujíma, pretože ma až na pár výnimiek nezaujímajú nijaké veci, ktoré vymyslel človek. Človek nikdy nebude schopný vytvoriť niečo také fascinujúce, ako príroda. A akákoľvek človekom vytvorená organizácia v porovnaní s tou prírodnou oveľa horšie funguje. Nesledujem politiku, lebo ňou zvysoka pohŕdam. Naširoko vyhasujem, že ani nehodlám sledovať politiku bez ohľadu na dopady na mňa. Na ďalšie nezáživné veci už jednoducho nemám čas. Keď sa dovlečiem zo školy zdeptaná ďalším takmer prehratým bojom so spánkom, ktorý som zvádzala na prednáškach, doma ma čakajú dvaja oveľa mladší súrodenci a menší "zverinec", o ktorý sa treba postarať. Ak mi po tom všektom ešte zostane nejaký ten čas a dokonca aj energia, stojím pred vážnou dilemou, čo s ním: Mám pokračovať v písaní románu, napísať nejaký odborný článok, či sa konečne pustiť do jednej z tých asi desiatich seminárok, ktoré máme odovzdať do konca semestra? Popri takýchto možnostiach nejaké sledovanie politických debát nemá nijakú šancu. A takto to chodí každý deň. Volím len preto, pretože ma k tomu zakaždým donútia rodičia. Prosia ma a hrozia až dovtedy, kým sa nepodvolím. Zdôrazňujem, že nie som na to hrdá. Prvýkrát som k volebnej urne prišla so strachom, že snáď nenarobím veľa zla tým, že som zakrúžkovala toho, koho mi nariadili rodičia. Aj keď som vôbec nevedela kto to je. Mená mi nič nehovoria. Horko-ťažko som si zapamätala len čísla kandidátov, ktoré mi rodičia natlačili do hlavy. Šokujúce? Ale je to realita. No napriek tomu, že ma rodičia zakaždým k voľbám donútia, neprinútilo ma to sledovať politiku a vytvoriť si vlastný názor, najlepšie (po vzore iných mladých), odlišný od názoru rodičov. Kedy sa politici starali o moje záujmy? Nikdy. Koľko "generácií" politikov sa už vystriedalo odkedy som začala chodiť do základnej školy, a stále, na základnej, strednej aj vysokej som musela na chodbe obchádzať vedrá, do ktorých kvapkala voda z premáčaného stropu. Nie že by mi to vadilo - v skutočnosti som na základnej tajne dúfala, že tá strecha sa raz prepadne a kým ju opravia, nebudeme musieť chodiť do školy. Nevadia mi ani poničené cesty, pretože nie som šofér, nedostatok voľných pracovných miest, pretože s mojim štúdijným odborom sa tak či tak nikde neuplatním, ani korupcia na školách, pretože ani neviem čo to vlastne je (napriek tomu však stále relatívne úspešne študujem). Stretáva sa politika s mojimi skutočnými záujmami? Nie. Prečo? Vysvetlenie je jendoduché: Otázka: Ktorý politik sa bude usilovať o to, aby sa Slovensko dostalo do Európskej kozmickej agentúry? Odpoveď: Žiadny. A je to vyriešené. Nejdem voliť. Vlastne idem, lebo mi to prikážu rodičia. Ale tí mi aspoň dajú to, čo mi nasľubujú ako odmenu za to, že pôjdem voliť. Politici nie.