Uvedomili ste si niekedy, že okrem fyzických nepríjemností a nepohodlia má rodičovstvo ešte jednu veľkú nevýhodu - obrovskú zodpovednosť? Stávate sa zodpovední za život človeka a každé vaše rozhodnutie sa ňom môže zreteľne podpísať. A hoci niečo myslíte dobre, môže sa stať, že tomu dieťaťu naopak ublížite. Nevedomky! Pretože ako byť rodičom sa nikde nevyučuje a učiť sa na vlasntých pokusoch a omyloch... to nie je ktoviečo. Keď som bola ešte maličká, moji rodičia si napríklad mysleli, že môj vývoj je akýsi pomalý a tak ma od ranného detstva brávali na podporné injenkcie. Tým vo mne vybudovali takú hrôzu z lekárov, že radšej umriem na prvú vážnejšiu chorobu, čo ma postretne, ako keby som mala ešte niekedy navštíviť lekára... nehovoriac o tom, že sa ukázalo, že s mojím vývojom nakoniec nič v neporiadku nebolo. Zodpovednosť je dosť hrozná. Keď mi ochoreli akváriové rybičky - a to boli iba rybičky! - nespávala som celé noci a uvažovala som nad tým, akú liečbu mám zvoliť uvedomujúc si, že v prípade môjho omylu môžu umrieť. Ich život závisel len na mne. Ťarcha zodpovednosti je ohromný balvan na duši. Aj keď sa stane niečo, za čo nemôžete, cítite zodpovednosť a výčitky svedomia automaticky. Tak som sa to rozhodla vyriešiť nekompromisne: žiť tak, aby som nikdy nebola zodpovedná za nikoho iného okrem seba. Isteže, aj na väčšinu takto racionálne uvažujúcich ľudí "to" napokon príde - môžu za to gény. Ja osobne ale sovje gény nepovažujem dosť dobré na to, aby sa zachovali v ľudskom genofonde a príroda si asi myslí to isté - preto nechcem mať dieťa, hoci vek na to už dávno mám. Mimochodom, viete, že z genetického hľadiska je najlepšie mať dieťa čím najskôr, dokonca ešte pred dvadsiatkou? Nie je to nijaká náhoda, že reprodukčná zrelosť začína už vtedy. Takže to najvhodnejšie obdobie som tak či tak už "prešvihla". :-) Samozrejme, oveľa dôležitejšie je byť v čase splodenia potomka zabezpečený, na čo naše gény už akosi nepomysleli... kto nemá po duševnej a finančnej stránke na to, aby mal dieťa, ten ho z môjho pohľadu nemá mať. A to isté platí aj pre domáce zviera, čo žiaľ rešpektuje oveľa menej ľudí ako to s dieťaťom. Ale to by už bolo na inú debatu...