Celkom chápem, z akých pohnútok si tento príspevok písala... Ale vo všetkom čo Adhara spomenula s ňou súhlasím, od A po Z. Rozpoviem príbeh :)
Pred nedávnom som písala také moje "úryvky zo života" :) alebo zážitky, či ako by som to správne nazvala. Sprievodca sa to volalo a iné kravinky to ešte boli. No ale o to nejde. Tam som veľa rozprávala o koňoch a o jednom mieste, ktoré sa volá Bugárovo. 25km za Bystricou je Hrochoť no a ešte za ňou je to miesto, čiže nádherná príroda.
Keď som prišla prvýkrát na Bugárovo, padla mi sánka. Dom s predsieňou, ktorá mala hlinenú podlahu a ešte sa po nej ani nemohlo kráčať - cupkali sme po drevených latách - lebo Roman (ten chlapík čo tam žije) potrel dlážku kravskými lajnami aby spevnela. Voda v studni, akurát možno na prevarenie a umytie riadu, po čistú sme museli chodiť "Pod chodník", čo je úzkou cestičkou asi tak 2 km dolu strmým kopcom, elektrina z dvoch solárnych panelov ledabolo položených pred dverami, čiže zhruba na zapnutie rádia a nabitie jedného telefónu. Domček s dvoma izbami, celkom jednoduchými (po hlinenej predsieni nasledovali dve izby ktoré mali celkom drevenú podlahu a muselo sa po nej chodiť naboso).
Čo ja tu PREBOHA budem dva dni robiť?! Pomyslela som si.
Ale presne tam, na Bugárove som pochopila, ako nás dnešná doba a všetky jej ikony, ktoré sa nám akože snažia uľahčovať život, život vlastne sťažujú!
Ráno sme vstávali o šiestej, pretože vtedy svitalo a človeku sa (ako zázrakom) už nechcelo spať. Umyli sme sa, doobeda sme varili a potom sme šli ku koňom, do hory na hríby, či po vodu, večer zas na kone a hajde do prírody... a raz :D:D pamätám sa, ako sme si išli natrhať čerešne a ja som musela vysadnúť na kona a z neho vyliezť na strom, lebo všetky spodné konáre už obžrali oni :D tak som trhala čerešne do trička... a za šera sme kôstrky z nich pľuli do misky vzdialenej asi meter od nás. Najkrajší plechový zvuk, aký som kedy počula :D
Za 1. som tam neuveriteľne schudla, hoci som jedla ako divá a ani som nepotrebovala nijak zvláštne posilovať, či behať, či čo ja viem čo!
A za 2. som si oddýchla ako ešte nikdy v živote. Ten nenahraditeľný pokoj... ja myslím, že doba naozaj JE zlá. A ľudia nie sú zlí, ale veľmi veľmi hlúpi... či skôr možno ukrátený o ten jeden závažný háčik, že hoci nám všetka elektrotechnika hojdá rite, zároveň s jej rozvojom strácame medziľudské vzťahy, nevieme sa medzi sebou rozprávať, nevieme ani gramatiku, nadôvažok (:D)...
Toť môj skromný názor... sorry za ten sloh. Ale mňa dnešná doba, ktorá robí z ľudí otrokov skrátka strašne sere s prepáčením!
Celkom chápem, z akých pohnútok si tento príspevok písala... Ale vo všetkom čo Adhara spomenula s ňou súhlasím, od A po Z. Rozpoviem príbeh :)
Pred nedávnom som písala také moje "úryvky zo života" :) alebo zážitky, či ako by som to správne nazvala. Sprievodca sa to volalo a iné kravinky to ešte boli. No ale o to nejde. Tam som veľa rozprávala o koňoch a o jednom mieste, ktoré sa volá Bugárovo. 25km za Bystricou je Hrochoť no a ešte za ňou je to miesto, čiže nádherná príroda.
Keď som prišla prvýkrát na Bugárovo, padla mi sánka. Dom s predsieňou, ktorá mala hlinenú podlahu a ešte sa po nej ani nemohlo kráčať - cupkali sme po drevených latách - lebo Roman (ten chlapík čo tam žije) potrel dlážku kravskými lajnami aby spevnela. Voda v studni, akurát možno na prevarenie a umytie riadu, po čistú sme museli chodiť "Pod chodník", čo je úzkou cestičkou asi tak 2 km dolu strmým kopcom, elektrina z dvoch solárnych panelov ledabolo položených pred dverami, čiže zhruba na zapnutie rádia a nabitie jedného telefónu. Domček s dvoma izbami, celkom jednoduchými (po hlinenej predsieni nasledovali dve izby ktoré mali celkom drevenú podlahu a muselo sa po nej chodiť naboso).
Čo ja tu PREBOHA budem dva dni robiť?! Pomyslela som si.
Ale presne tam, na Bugárove som pochopila, ako nás dnešná doba a všetky jej ikony, ktoré sa nám akože snažia uľahčovať život, život vlastne sťažujú!
Ráno sme vstávali o šiestej, pretože vtedy svitalo a človeku sa (ako zázrakom) už nechcelo spať. Umyli sme sa, doobeda sme varili a potom sme šli ku koňom, do hory na hríby, či po vodu, večer zas na kone a hajde do prírody... a raz :D:D pamätám sa, ako sme si išli natrhať čerešne a ja som musela vysadnúť na kona a z neho vyliezť na strom, lebo všetky spodné konáre už obžrali oni :D tak som trhala čerešne do trička... a za šera sme kôstrky z nich pľuli do misky vzdialenej asi meter od nás. Najkrajší plechový zvuk, aký som kedy počula :D
Za 1. som tam neuveriteľne schudla, hoci som jedla ako divá a ani som nepotrebovala nijak zvláštne posilovať, či behať, či čo ja viem čo!
A za 2. som si oddýchla ako ešte nikdy v živote. Ten nenahraditeľný pokoj... ja myslím, že doba naozaj JE zlá. A ľudia nie sú zlí, ale veľmi veľmi hlúpi... či skôr možno ukrátený o ten jeden závažný háčik, že hoci nám všetka elektrotechnika hojdá rite, zároveň s jej rozvojom strácame medziľudské vzťahy, nevieme sa medzi sebou rozprávať, nevieme ani gramatiku, nadôvažok (:D)...
Toť môj skromný názor... sorry za ten sloh. Ale mňa dnešná doba, ktorá robí z ľudí otrokov skrátka strašne sere s prepáčením!