Toho dňa v Parku pri Zlatej bráne
kráčali muž a žena obrovskou lúkou
ktorá je lúkou sveta
Muž mal zelené traky
a v jednej ruke niesol
starú zlámanú flautu
a jeho žena niesla strapec hrozna
a odštipovala
zrnko po zrnku
a rozdávala kadejakým veveričkám
akoby každé z nich
bolo podareným žartom
A potom obaja šli ďalej
obrovskou lúkou
ktorá je lúkou sveta
a potom na tichom mieste
kde stromy snívali
a zdalo sa že celú večnosť čakali
len na nich
sadli si spolu do trávy
ani sa nepozreli na seba
a jedli pomaranče
ani sa nepozreli na seba
a šupky hádzali do košíka
ktorý si zrejme priniesli iba preto
a ani sa nepozreli na seba
A potom
chlap si vyzliekol košeľu i tričko
no klobúk si nechal nasadený nabok
a bez slovíčka pod ním zaspal
A jeho žena len tak sedela
a dívala sa ako navôkol poletujú vtáci
a kričia na seba v stíchnutom povetrí
akoby pochybovali o existencii
či chceli si spomenúť na čosi zabudnuté
Ale napokon aj ona si ľahla
a prstami blúdila po starej flaute
na ktorej nemal kto hrať a len tak ležala
a dívala sa do prázdna
až celkom nakoniec sa pozrela
naňho a v jej nezúčastnenom výraze
tajil sa jediný strašný výzor
náhleho zúfalstva