a tiež výstižná. Áno, nádej je tu vždy a veľmi nám pomáha, keď nám už nič iné nezostalo. Lenže samotná nádej... veľmi nerada Ti to hovorím a neviem, koľko máš vlastne rokov, ale niečo takéto som ja pociťovala v trinástich, štrnástich... a odvtedy nič. Život sa mi nedal dokopy, len sa naďalej rúcal, aj keď som si už myslela, že sa tam nemá čo. Bohužiaľ platí heslo, že vždy môže byť horšie... a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude. Mám 22 a moje nádeje sa nenaplnili. Po uplynutí takéhoto dlhého času už aj ten najoptimistickejší človek začína rozmýšľať nad tým, či jeho nádeje neboli náhodou zbytočné. Treba sa však zamyslieť nad tým, či to takto nemá náhodou byť. Či nám ten domček z karát zvaný život nebránil vo výhľade na niečo iné, čo je tiež pekné. Možno (určite) horšie a podradnejšie, než to, o čo sme prišli, ale možno je to aj napriek tomu niečo, pre čo sa vyplatí žiť. Toto bola moja nová nádej zhruba od sedemnástych. Ale v každom prípade, nádej si nenechaj vziať! Ak sa ukáže byť nezmyselnou a zbytočnou, prídeš na to aj sama, ale v oveľa menej bolestivej podobe, ako keby Ti ju mal zobrať iný človek so slovami, že si naivná a blúzniš.