nuž, ako som sa už raz kedysi vyjadrila, toto je jedna z vecí, ktorú nikdy nepochopím. Aspoň nie... ako to povedať... prakticky. Pretože teoreticky viem pochopiť všeličo. Vždy mi bude vŕtať hlavou, ako sa človek môže stať závislým od niečoho, čo nie je ani trochu príjemné. Čo je vlastne veľmi nepríjemné. Hádam, že ten človek sa musí nenávidieť a aspoň niekde v hĺbke duše mať pocit, že si to zaslúži. Ale prečo by sa nenávidel človek, ktorý ako dievča v tomto príbehu má rodinu, priateľov...?

Pre mňa sú najpochopiteľnejšie len dve cesty vzniku závislosti všeobecne: prvá je nedostatok informácii o návykovosti a škodlivosti niečoho, druhá sú depresie, rúcajúci sa život, svet... a tiež si myslím, že dostať sa z toho môže človek len náhradou za niečo iné. Najistejšie (ale aj najhoršie) je za inú závislosť.

A na záver: prečo ten pesimizmus v Tvojom profile? Popravde, aj ja si začínam myslieť, že niektoré svoje chyby už nikdy nenapravím, ale ja som už 23-ročná starena. A potom, či bolo nejaké rozhodnutie v Tvojom živote skutočne úplne chybné a načisto zlé, budeš môcť s istotou povedať až na smrteľnej posteli. Niečo môže vyzerať aj dlhé roky zle, ale bez toho by sme sa nedostali tam, kde sme. Nikto nevie, čo by sa stalo a čo by sa nestalo, ak by sme niečo urobili inak. Samozrejme, mohli sme dopadnúť lepšie (čo je uznávam pravdepodobnejšie), ale aj horšie. Chcem tým povedať, že nádej je tu vždy a hovoriť o nenaplniteľných snoch v pätnástich mi pripadá trošku predčasné. Tým však nechcem zhodiť názory pätnásťročných (dobre si pamätám, ako som ešte nedávno dupala od zlosti, keď mi veľkí premúdrelí dospeláci hovorili "však počkaj, ty z toho vyrastieš" - a nevyrástla som), len poukazujem na fakty.