Milá Adhara. Až po prečítaní si týchto tvojich reakcíí na príspevky ostatných /a hlavne tento "Depresie a závislosť"/ som pravdepodobne pochopil, kto Adhara v skutočnosti je. Pri reakcii na niečo /hocičo/, vkladáme, či si to uvedomujeme, alebo nie, aj kus svojej súkromnej osobnosti. V prvom momente reagujeme spontánne, prihliadajúc na to, čo sme práve prečítali. ale chceme ísť ďalej, otvárame sa /možno nevedomky, možno zámerne/a to je ten moment, ten piestor, kedy vyjadríme to svoje JA, kedy by sme si možno po piatich minútach radšej zahryzli do jazyka a nevyjadrili sa. Vačšina z tvojich reakcií nesie podton: Ja ... a tí ostatní. Viac by ma potešil tvoj názor na moje úryvky, ako obkecávať nepodstatné. Už pri prvom vstupe na tvoj blog "Niečo o mne" ma zarazilo, prečo píšeš "...mám už dvadsať tri ... " ako keby si životom už končila. Ale predsa ty máš iba dvadsať tri, život sa ti iba začína. Pravdepodobne si mala problémy /podľa tvojich príspevkov a je to len a len tvoja súkromná vec/, ponúkla si ich svetu rovnako, ako ja/ kto ich nemá/, a hľadáš nejaký únik. A ten únik je v písaní. Moja dcéra Lucia je presne v tvojich rokoch a možno sa ti v niečom podobá. Povie, a až potom si rozmyslí. Keď budeš " v rokoch", budeš uvažovať presne opačne. Problém má len dve východiská: Radikálne zmena alebo únik. Ja osobne som sa rozhodol pre to prvé i keď som mal mnohokrát tendenciu k únikom. Unik má podobu špirály, točíme sa a točíme, prípadne kruhu, kde sme začali, tam aj skončíme. Radikálna zmena može /ale aj nemusí/ vyriešiť daný problém. Často používaš arogantné vyjadrenia, čo nemusia všetci prijať. Zamieňať pojmy a dojmy, kedy 10 - ročný výňatok zo života pomenuješ životopisom ..., životopis /biografia/ je ...definíciu nájdeš na Webe a zmiatneš tým takmer všetkých. Na napísanie životopisu okrem iných maličkostí nie som slávny a ani ním nikdy nebudem. Ďalej. Niekto ti chce vnuknúť inšpiráciu /Invalidný vozík/ a ty ho razom zmietneš zo stola tvrdením, že takých sa už napísalo..., má to prinajmenšom nádych určitej tvojej arogancie k názorom iných. Pravdepodobne v návale reakčných emocií si si v príspevku "Depresie a závislosť " otvorila svoje srdce, ktoré by malo na tej pomyslenej hranici zabrzdiť, ale týmto emociám som pravdepodobne rovnako ako ty, podľahol pri vložení príspevku "Cudzinec 0" aj ja. Na chybách sa treba poučiť a nehľadať vinníkov medzi tými, ktorí sú opačného názoru. Snáď v jedinom, v čom by sme sa naladili na rovnakú notu, by bola téma depresie, nemala by si vo všetkom, čo ti niekto predostrie, hľadať len pesimizmus, hovoríš, že v patnástich sa ti zdá predčasné hovoriť o nenaplnených snoch /príspevok bez názvu/, ale rovnaké je to aj v /tvojich/ dvadsiatich troch, takto sa možeš zamýšľať, keď budeš na dochodku, ale vtedy to už možno nebude mať podstatu a možno ani zmysel.
Menej /otvárať svoje súkomie/je niekedy viac ..., a akosi automaticky čakám tvoju reakciu: Ja ... a tí ostatní.
Depresie a závislosť.
Milá Adhara. Až po prečítaní si týchto tvojich reakcíí na príspevky ostatných /a hlavne tento "Depresie a závislosť"/ som pravdepodobne pochopil, kto Adhara v skutočnosti je. Pri reakcii na niečo /hocičo/, vkladáme, či si to uvedomujeme, alebo nie, aj kus svojej súkromnej osobnosti. V prvom momente reagujeme spontánne, prihliadajúc na to, čo sme práve prečítali. ale chceme ísť ďalej, otvárame sa /možno nevedomky, možno zámerne/a to je ten moment, ten piestor, kedy vyjadríme to svoje JA, kedy by sme si možno po piatich minútach radšej zahryzli do jazyka a nevyjadrili sa. Vačšina z tvojich reakcií nesie podton: Ja ... a tí ostatní. Viac by ma potešil tvoj názor na moje úryvky, ako obkecávať nepodstatné. Už pri prvom vstupe na tvoj blog "Niečo o mne" ma zarazilo, prečo píšeš "...mám už dvadsať tri ... " ako keby si životom už končila. Ale predsa ty máš iba dvadsať tri, život sa ti iba začína. Pravdepodobne si mala problémy /podľa tvojich príspevkov a je to len a len tvoja súkromná vec/, ponúkla si ich svetu rovnako, ako ja/ kto ich nemá/, a hľadáš nejaký únik. A ten únik je v písaní. Moja dcéra Lucia je presne v tvojich rokoch a možno sa ti v niečom podobá. Povie, a až potom si rozmyslí. Keď budeš " v rokoch", budeš uvažovať presne opačne. Problém má len dve východiská: Radikálne zmena alebo únik. Ja osobne som sa rozhodol pre to prvé i keď som mal mnohokrát tendenciu k únikom. Unik má podobu špirály, točíme sa a točíme, prípadne kruhu, kde sme začali, tam aj skončíme. Radikálna zmena može /ale aj nemusí/ vyriešiť daný problém. Často používaš arogantné vyjadrenia, čo nemusia všetci prijať. Zamieňať pojmy a dojmy, kedy 10 - ročný výňatok zo života pomenuješ životopisom ..., životopis /biografia/ je ...definíciu nájdeš na Webe a zmiatneš tým takmer všetkých. Na napísanie životopisu okrem iných maličkostí nie som slávny a ani ním nikdy nebudem. Ďalej. Niekto ti chce vnuknúť inšpiráciu /Invalidný vozík/ a ty ho razom zmietneš zo stola tvrdením, že takých sa už napísalo..., má to prinajmenšom nádych určitej tvojej arogancie k názorom iných. Pravdepodobne v návale reakčných emocií si si v príspevku "Depresie a závislosť " otvorila svoje srdce, ktoré by malo na tej pomyslenej hranici zabrzdiť, ale týmto emociám som pravdepodobne rovnako ako ty, podľahol pri vložení príspevku "Cudzinec 0" aj ja. Na chybách sa treba poučiť a nehľadať vinníkov medzi tými, ktorí sú opačného názoru. Snáď v jedinom, v čom by sme sa naladili na rovnakú notu, by bola téma depresie, nemala by si vo všetkom, čo ti niekto predostrie, hľadať len pesimizmus, hovoríš, že v patnástich sa ti zdá predčasné hovoriť o nenaplnených snoch /príspevok bez názvu/, ale rovnaké je to aj v /tvojich/ dvadsiatich troch, takto sa možeš zamýšľať, keď budeš na dochodku, ale vtedy to už možno nebude mať podstatu a možno ani zmysel.
Menej /otvárať svoje súkomie/je niekedy viac ..., a akosi automaticky čakám tvoju reakciu: Ja ... a tí ostatní.