...dúfam, že nevadí, keď vám v jednom príspevku odpoviem všetkým trom. Nuž v prvom rade, áno, opäť je to taký smiech cez slzy, snaha podať vtipne čosi, čo ma už dávno deptá. Takéto výlevy píšem občas popri "vážnej" literatúre. Ono ale tie neuveriteľné zhody okolností sú skutočne tak dobre načasované, až to človeku pripadá ako zámer vyššej sily. :-D Veru, stavím sa, že ani na tom opustenom ostrove by som nemala pokoja... niečo by mi to tam v kuse sabotovalo... Ja písanie rozhodne považujem za vyčerpávajúcu činnosť. Len zriedkavo, keď som so svojim výtvorom mimoriadne spokojná, pocítim mimoriadny príval energie a chuť písať ešte viac (odborne by sme mohli povedať, že správne písanie je pre mňa autokatalytický proces). Lenže vtedy už čarovná chvíľka pokoja väčšinou pominie a písať sa ďalej nedá... a písať vždy, keď ma kopne múza? Nuž, raz som po nakopnutí musela čakať na napísanie daného diela šesť ROKOV a teraz si myslím, že som mala počkať ešte dlhšie. :-( Je to ale aj na niečo dobré: trénuje to sebaovládanie, trpezlivosť a pamäť. Zvláštne ale je, že úplné ticho si u mňa vyžaduje len beletria. Práve odborné texty zvládam písať aj s hučiacou telkou za chrbtom, takto vznikli už desiatky článkov. A tiež povinné hlúposti, ako napríklad slohy. Tie som zásadne nepísala doma, ale počas hlučnej prestávky 10 minút pred začiatkom hodiny...