Naopak, ja som išla na internet s predsudkami. Také očakávania ako nájsť cez internet priateľstvo porovnateľné s priateľstvom získaným bez internetu alebo rovno lásku, to sa ma nikdy netýkalo. Ja chcem len niekoho normálneho, s kým si môžem pokecať o spoločných témach. Nakoľko viem, že ja ani moje témy nie sú štandardné, bežné, zrejme nie som "neurotypická", vedela som, že ľudia s podobnými záujmami sú asi po Slovensku (a Čechách) rozmiestnení príliš nariedko než aby sa dali nájsť priamym hľadaním (okrem toho, ja na priame hľadanie príliš nie som - nechodím "von" a tak). V tomto mal mi internet pomôcť, prekonať vzdialenosti. A ono to fungovalo. Z času na čas sa niekto na písanie našiel. Nevyriešená otázka zostala, prečo to zlyhalo. Nespomínam teraz prípady že "nieto o čom diskutovať" to je iný typ známostí: kontaktujem človeka kvôli nejakému problému (alebo on mňa), vyriešime, prestaneme si písať. V pohode. Ale tieto prerušené kontakty sa týkali ľudí, s ktorými som si písala už minimálne rok a vždy si bolo vždy o čom písať - dlhé maily ako sa máme, čo sme od posledného písania robili, diskusia o novinkách v našich spoločných témach... dalo by sa v tom pokračovať donekonečna. Ale z ich strany to asi v 50% prípadoch už vyhaslo (a u tých pretrvávajúcich 50% to radšej dopredu považujem len za nejakú latentnú fázu ktorá neskôr tiež vyústi do prerušenia kontaktu :-D). Ja nehovorím, že sa majú ozývať každý deň alebo každý týždeň. Ale aspoň raz do mesiaca by sa mohli. Len aby mi ukázali, že na mňa s prepáčením neserú. A aby som mala o dôvod viac tešiť sa na ďalší deň - čo ak príde mail od kamaráta? A čo takto príjemné prekvapko hoci aj po pol roku, po roku od odmlčania, keď som sa už povedzme vzdala všetkých nádejí? To by sa mi rátalo. Žiaľ, ešte mi ho nikto nespravil.
Aj keď viem, že som niekoho proste prestala baviť, "skončil okruh jeho radiusu" ako hovoríš, nie je mi to vôbec príjemné. Ja som vo svojich záujmoch, názoroch, koníčkoch a vzťahoch veľmi stabilná. Prečo sú ostatní takí prelietaví?
Viem, že už v živote neostalo veľa priateľov. Preto ma viac mrzí aj strata nejakého, čo vznikol virtuálnou cestou. Možno keby som ich mala plno, ani by som si nevšimla, že by nejaký zmizol. :-D
Naopak, ja som išla na internet s predsudkami. Také očakávania ako nájsť cez internet priateľstvo porovnateľné s priateľstvom získaným bez internetu alebo rovno lásku, to sa ma nikdy netýkalo. Ja chcem len niekoho normálneho, s kým si môžem pokecať o spoločných témach. Nakoľko viem, že ja ani moje témy nie sú štandardné, bežné, zrejme nie som "neurotypická", vedela som, že ľudia s podobnými záujmami sú asi po Slovensku (a Čechách) rozmiestnení príliš nariedko než aby sa dali nájsť priamym hľadaním (okrem toho, ja na priame hľadanie príliš nie som - nechodím "von" a tak). V tomto mal mi internet pomôcť, prekonať vzdialenosti. A ono to fungovalo. Z času na čas sa niekto na písanie našiel. Nevyriešená otázka zostala, prečo to zlyhalo. Nespomínam teraz prípady že "nieto o čom diskutovať" to je iný typ známostí: kontaktujem človeka kvôli nejakému problému (alebo on mňa), vyriešime, prestaneme si písať. V pohode. Ale tieto prerušené kontakty sa týkali ľudí, s ktorými som si písala už minimálne rok a vždy si bolo vždy o čom písať - dlhé maily ako sa máme, čo sme od posledného písania robili, diskusia o novinkách v našich spoločných témach... dalo by sa v tom pokračovať donekonečna. Ale z ich strany to asi v 50% prípadoch už vyhaslo (a u tých pretrvávajúcich 50% to radšej dopredu považujem len za nejakú latentnú fázu ktorá neskôr tiež vyústi do prerušenia kontaktu :-D). Ja nehovorím, že sa majú ozývať každý deň alebo každý týždeň. Ale aspoň raz do mesiaca by sa mohli. Len aby mi ukázali, že na mňa s prepáčením neserú. A aby som mala o dôvod viac tešiť sa na ďalší deň - čo ak príde mail od kamaráta? A čo takto príjemné prekvapko hoci aj po pol roku, po roku od odmlčania, keď som sa už povedzme vzdala všetkých nádejí? To by sa mi rátalo. Žiaľ, ešte mi ho nikto nespravil.
Aj keď viem, že som niekoho proste prestala baviť, "skončil okruh jeho radiusu" ako hovoríš, nie je mi to vôbec príjemné. Ja som vo svojich záujmoch, názoroch, koníčkoch a vzťahoch veľmi stabilná. Prečo sú ostatní takí prelietaví?
Viem, že už v živote neostalo veľa priateľov. Preto ma viac mrzí aj strata nejakého, čo vznikol virtuálnou cestou. Možno keby som ich mala plno, ani by som si nevšimla, že by nejaký zmizol. :-D