takto som ukončila jednu svoju poviedku, v ktorej protagonistke skamenel krk, lebo sa rozhodla umŕtviť v sebe všetky city a navonok len prikyvovať, všetkému... Tvoj príbeh o Jackie ma na jednej strane rozčuľuje (asi preto, že mi nastavuje zrkadlo, ono to tak býva bežne - čo nás irituje, s tým máme, alebo sme mali, problém), na druhej strane ma zaujíma. V tejto časti máš viacero preklepov a slovo nevadí krajšie znie ako neprekáža, to len tak na okraj. Máš  tu viacero pekných úvah - o chladničke, o náručiach, o empatii. Inak, mdloba a smrť majú od seba ďaleko. A možno si hlavná postava po dvoch týždnoch uvedomí, akú zázračnú liečbu si výberom svojho spôsobu samovraždy naordinovala... Ale to je Tvoj príbeh a Tvoja postava, tak už som ticho a nechám sa prekvapiť.