Najprv som to chcela zakončiť nejako optimistickejšie, ale potom som si spomenula, že happy-endy nemám v láske. :-)
Ale ja netvrdím, že svet je zlý. Veď som to tam aj naznačila - vesmír nás chce zničiť len preto, lebo rozklad je proste jeho prirodzená vlastnosť. A my trpíme len preto, lebo utrpenie je to najsilnejšie, čo nás motivuje k boju o život. Nestrannému pozorovateľovi stojacemu mimo vesmíru by to určite nepripadalo tragické. To len nám ľuďom, obdareným schopnosťou empatie a ľútosti...
Všetci hovoria, že treba žiť tu a teraz a zamyslime sa, nesmrteľnosť by aj tak nebola až taká skvelá. Lenže ja som žiaľ ten typ človeka, ktorý sa vždy pýta, čo bude potom. Ktorý nie je schopný si vychutnať okamih, lebo vie, že za chvíľu bude horšie. Vždy som už na začiatku letných prázdnin mala zlú náladu z toho, že po ich skončení bude zase škola. Som proste beznádejný prípad.
A netvrdím, že sa s týmito myšlienkami úplne stotožňujem. O vesmíre nevieme prakticky nič, stačí spomenúť tmavú hmotu a temnú energiu. A ani to málo sme nepozorovali nejako extra dlho. Z toho mála, čo vieme, to síce bohvieako optimisticky nevyzerá, to je fakt. Ale optimista je človek, ktorý kladie minimálne na rovnakú úroveň so svojimi poznatkami veci, ktoré nie sú potvrdené ani ničím naznačené, ale sú rovnako pravdepodobné. Ak by sa totiž mal riadiť len svojimi poznatkami a vyvodzovať závery iba zo súčasných tendencií, zákonite by to musel byť pesimista.
Aj mne sa chce veľmi veriť, že vesmír má zmysel, poriadok a rád, že všetko tu je z nejakého dôvodu. Či tie plány vesmíru zahŕňajú aj život, tak v tom by som bola veľmi opatrná, ale možné to je. A napokon, verím tomu, že minulosť je "uložená", že to, že raz zanikneme, nezotrie zo sveta fakt, že sme tu boli.
Najprv som to chcela zakončiť nejako optimistickejšie, ale potom som si spomenula, že happy-endy nemám v láske. :-)
Ale ja netvrdím, že svet je zlý. Veď som to tam aj naznačila - vesmír nás chce zničiť len preto, lebo rozklad je proste jeho prirodzená vlastnosť. A my trpíme len preto, lebo utrpenie je to najsilnejšie, čo nás motivuje k boju o život. Nestrannému pozorovateľovi stojacemu mimo vesmíru by to určite nepripadalo tragické. To len nám ľuďom, obdareným schopnosťou empatie a ľútosti...
Všetci hovoria, že treba žiť tu a teraz a zamyslime sa, nesmrteľnosť by aj tak nebola až taká skvelá. Lenže ja som žiaľ ten typ človeka, ktorý sa vždy pýta, čo bude potom. Ktorý nie je schopný si vychutnať okamih, lebo vie, že za chvíľu bude horšie. Vždy som už na začiatku letných prázdnin mala zlú náladu z toho, že po ich skončení bude zase škola. Som proste beznádejný prípad.
A netvrdím, že sa s týmito myšlienkami úplne stotožňujem. O vesmíre nevieme prakticky nič, stačí spomenúť tmavú hmotu a temnú energiu. A ani to málo sme nepozorovali nejako extra dlho. Z toho mála, čo vieme, to síce bohvieako optimisticky nevyzerá, to je fakt. Ale optimista je človek, ktorý kladie minimálne na rovnakú úroveň so svojimi poznatkami veci, ktoré nie sú potvrdené ani ničím naznačené, ale sú rovnako pravdepodobné. Ak by sa totiž mal riadiť len svojimi poznatkami a vyvodzovať závery iba zo súčasných tendencií, zákonite by to musel byť pesimista.
Aj mne sa chce veľmi veriť, že vesmír má zmysel, poriadok a rád, že všetko tu je z nejakého dôvodu. Či tie plány vesmíru zahŕňajú aj život, tak v tom by som bola veľmi opatrná, ale možné to je. A napokon, verím tomu, že minulosť je "uložená", že to, že raz zanikneme, nezotrie zo sveta fakt, že sme tu boli.