Predstav si, že by Ťa zaradili do tímu astronautov letiacich napr. na inú planétu, s dlhodobým pobytom na palube. A že by si tam písala osobný denník. V posádke by boli povedzme 2 ženy a 5 mužov.

Zápisy v Tvojom denníku by sprvu iste opisovali strasti a slasti spojené s letom, pobytom v lodi, vedeckými experimentmi. Ale len tak max. pol roka. Potom by začala fungovať "chémia" a Tvoje zápisky by sa určite menili. Je možné, že by sa koncom letu mohla atmosféra v lodi charakterizovať termínom "erotické dusno" :-)

Príťažlivosť medzi pohlaviami (volá sa to tuším aj láska) je totiž základným princípom nášho života. Darmo nám tvrdia homosexuáli, že sú "normálni". Nie sú. Nie sú však "úchylní", sú len "odchylní". Keby však táto odchýlka prevážila, bol by to koniec ľudského rodu. A aký je zmysel toho všetkého pechorenia sa (aby každý Janíček dostal svoju Marienku)? Zásadný - ide o výber kvality budúcej generácie.

Preto sú tým všetci doslova posadnutí, vrátane geniálnych spisovateľov. (Jasné, na "príbehoch o láske" sa dá aj dobre zarobiť, je jedno, že nemajú umeleckú hodnotu - vždy sa nájde dosť divákov či čitateľov, ktorí si pri nich radi zaslzia.) Umberto Eco raz povedal, čo musí byť v knihe, aby sa dobre predávala: láska (sex) a smrť.