I keď tento článok už nepatrí medzi práve najaktuálnejšie, niečo ma hryzie do päty a núti ma vložiť tu komentár. Komentár, ktorý možno nebude mať tak celkom zmysluplný podklad ale verte mi, nemyslím to zle. Dokonca vás ani nechcem ukracovať o čas, ktorého ma dnes každí tak málo. 

Mám len trinásť rokov a musím sa priznať, že po vydaní vlastnej knihy túžim už nejeden rok. Píšem už od mala, vlastne ani neviem, kedy som začala. Raz som mala tú česť byť ocenená cenou nejakého spisovateľa, Rudolfa Dobiáša (pravdupovediac ani netuším, kto to je). Nikdy som nečítala nijaké jeho myšlienky vložené medzi stránky a nekonečné riadky zosúladených slov. A ocenenie mi do rúk vkladal pred piatimi a možno až siedmymi rokmi. Ale k veci.. Nepozerajte sa na mňa tým ironickým a možno zdesením výrazom tipu "Máš trinásť! Kde ti rozum lieta?". Chcem vám naozaj predložiť uznanie. Páči sa mi váš článok ale dokonca ani ten ma neodradil od môjho sna. Možno nebudem úspešná spisovateľka, možno o mne ani nikto nikdy nebude počuť. Jedno je však isté, ten pocit, že držím v rukách pevný súhrn listov na ktoré som vryla svoje pocity a mesačné úsielie prosto zažiť chcem. 

Vraj už vaše knihy nazostali na pospas šuflíku. Tak to vám gratulujem!