Odpovedám na Tvoju otázku "trošku" neskoro, ale priznám sa, že keď si mi ju položila, nevedela som odpoveď a potom mi to nadlho vyfučovalo z hlavy. Ale teraz zrazu - tadá - z ničho nič som zistila, že aj na to, prečo si David Settle prvýkrát vybral akurát rok 1970 existuje vysvetlenie! (okrem toho, že sa mi s tým rokom dobre počítalo :-)) Takže tu je:
Uvažujme: Ak by Settle cestoval o malý a neškodný časový okamih, povedzme deň alebo dva do minulosti, vytvorená nová budúcnosť by sa len málinko líšila od predchádzajúcej budúcnosti. Vzájomná afinita podobných časových línií je taká veľká, že by to veľmi skoro viedlo k ich spojeniu a následnému zregenerovaniu. Settle by si teda vôbec nepamätal, ako pokus dopadol, ani že ho vôbec robil. Načo je potom taký experiment?
Naproti tomu, prenos o 87 rokov späť, dávno pred svoje narodenie, spôsobil také strmé vzďaľovanie časových línií, že normálny stav nebolo možné obnoviť inak ako Settleovou smrťou (alebo cestovaním späť do budúcnosti, to však ešte nebolo možné). Settle mal preto istotu, že kým žije, nezabudne na to, že je cestovateľom v čase, čo je praktické. A tiež istotu, že „doma“ v roku 2057 línie nebudú splynuté, keď sa mu podarí dotiahnuť cestovanie do budúcnosti a vrátiť sa naspäť. Zároveň vedel, že čím prudšiu zmenu dejín spôsobil, tým dlhšie potrvá zregenerovanie do normálneho stavu. To mu zaručovalo, že aj po návrate do roku 2057 si bude ešte dlho pamätať na svoj výlet – dostatočne dlho, aby stihol poriadne pripraviť ďalší pokus a uskutočniť ho predtým, než regenerácia dosiahne pokročilé štádium. Ďalší pokus totiž zregenerovanie opäť oddiali.
Dôvod, prečo nešiel v čase ešte ďalej (aby boli zmeny dejín ešte väčšie a on mal po návrate ešte viac času na premýšľanie) je zrejme ten, že potreboval istú úroveň vedy a techniky. Vedel, že stroj času bude na cestovanie do budúcnosti potrebovať konštrukčné zmeny. Ak by na to nestačili súčiastky, ktoré si doniesol z roku 2057 so sebou, stále tu bola nádej (hoci nie nejako závratne veľká), že si pri vtedajšej úrovni vedy a techniky dokáže danú súčiastku vyrobiť. Ak by však mal okolo seba len pästné kliny, rovnala by sa táto nádej nule.
Všimnite si, ako veľmi je táto pôvodná motivácia odlišná od motivácie po utvorení slučky. Prvotná motivácia vychádza len z čisto racionálneho uvažovania, aký cieľ by bol pre prvé cestovanie v čase najvhodnejší. Motivácia v slučke je naproti tomu čistý produkt nezvládnutých emócií. Následky však boli (takmer) rovnaké.
Odpovedám na Tvoju otázku "trošku" neskoro, ale priznám sa, že keď si mi ju položila, nevedela som odpoveď a potom mi to nadlho vyfučovalo z hlavy. Ale teraz zrazu - tadá - z ničho nič som zistila, že aj na to, prečo si David Settle prvýkrát vybral akurát rok 1970 existuje vysvetlenie! (okrem toho, že sa mi s tým rokom dobre počítalo :-)) Takže tu je:
Uvažujme: Ak by Settle cestoval o malý a neškodný časový okamih, povedzme deň alebo dva do minulosti, vytvorená nová budúcnosť by sa len málinko líšila od predchádzajúcej budúcnosti. Vzájomná afinita podobných časových línií je taká veľká, že by to veľmi skoro viedlo k ich spojeniu a následnému zregenerovaniu. Settle by si teda vôbec nepamätal, ako pokus dopadol, ani že ho vôbec robil. Načo je potom taký experiment?
Naproti tomu, prenos o 87 rokov späť, dávno pred svoje narodenie, spôsobil také strmé vzďaľovanie časových línií, že normálny stav nebolo možné obnoviť inak ako Settleovou smrťou (alebo cestovaním späť do budúcnosti, to však ešte nebolo možné). Settle mal preto istotu, že kým žije, nezabudne na to, že je cestovateľom v čase, čo je praktické. A tiež istotu, že „doma“ v roku 2057 línie nebudú splynuté, keď sa mu podarí dotiahnuť cestovanie do budúcnosti a vrátiť sa naspäť. Zároveň vedel, že čím prudšiu zmenu dejín spôsobil, tým dlhšie potrvá zregenerovanie do normálneho stavu. To mu zaručovalo, že aj po návrate do roku 2057 si bude ešte dlho pamätať na svoj výlet – dostatočne dlho, aby stihol poriadne pripraviť ďalší pokus a uskutočniť ho predtým, než regenerácia dosiahne pokročilé štádium. Ďalší pokus totiž zregenerovanie opäť oddiali.
Dôvod, prečo nešiel v čase ešte ďalej (aby boli zmeny dejín ešte väčšie a on mal po návrate ešte viac času na premýšľanie) je zrejme ten, že potreboval istú úroveň vedy a techniky. Vedel, že stroj času bude na cestovanie do budúcnosti potrebovať konštrukčné zmeny. Ak by na to nestačili súčiastky, ktoré si doniesol z roku 2057 so sebou, stále tu bola nádej (hoci nie nejako závratne veľká), že si pri vtedajšej úrovni vedy a techniky dokáže danú súčiastku vyrobiť. Ak by však mal okolo seba len pästné kliny, rovnala by sa táto nádej nule.
Všimnite si, ako veľmi je táto pôvodná motivácia odlišná od motivácie po utvorení slučky. Prvotná motivácia vychádza len z čisto racionálneho uvažovania, aký cieľ by bol pre prvé cestovanie v čase najvhodnejší. Motivácia v slučke je naproti tomu čistý produkt nezvládnutých emócií. Následky však boli (takmer) rovnaké.