V podstate hej, zaujímala ma reálnosť, aj keď toto pre dej skutočne nie je dôležité (omyl by bol ľahko vysvetliteľný).
No a ten postup. Uf, dúfam, že si ešte všetko pamätám...
Z čoho som vychádzala: Ľudské telo obsahuje množstvo rôznych chemických väzieb. Najsilnejšia z nich je kovalentná a tak som sa zamerala na tú, ostatné som zanedbala. Nie však preto, že by ich energetické hodnoty boli až také zanedbateľné (hoci sú oveľa menšie), ale preto, že som netušila, aké veľké percentá zo všetkých väzieb tieto ostatné druhy väzieb zaberajú. Keďže však väčšinu ľudského tela vypĺňa voda, a vodík na kyslík je viazaný kovalentnou väzbou, zamerala som sa na celkovú väzbovú energiu vody.
Zistila som si energiu kovalentných väzieb na mol. Dlhú chvíľu som si však lámala svoj antimatematický mozoček nad tým, čo mám v tomto prípade chápať pod pojmom mol, keďže chemickú väzbu tvoria dve častice medzi sebou. Napokon som sa rozhodla, že to bude asi mol (počet) väzieb a nie častíc. Keďže však každá molekula vody obsahuje kovalentné väzby dve, vynásobila som túto energiu dvoma.
Potom som si zistila, akú hmotnosť má jeden mol vody. Mnou vypočítaný výsledok by mal byť teda, ak sa nemýlim, väzbová energia danej hmotnosti vody. Pomocou trojčlenky som vypočítala, koľko energie je to na celkovú hmotnosť Davidovho tela. Ale túto hodnotu som násobila číslom 0,8, pretože voda zaberá len 70 % hmotnosti tela a tých 10 % som prihodila ako odhad na ostatné chemické väzby, ktoré sme zanedbali (inak, neviem, či som tento krok nemala spraviť už skôr, alebo či na tom nezáleží). To mi už vyšlo dve celé jedna a dačo gigajoula, čo som zaokrúhlila smerom nadol.
Táto úvaha však vychádza z predpokladu, že KAŽDÁ kovalentná väzba medzi vodíkom a kyslíkom v Davidovom tele vznikla až v jeho tele. V skutočnosti nemám nijaké údaje o tom, koľko vody v ľudskom tele je produktom metabolizmu a koľko prišlo z vonku a v nezmenenej forme sa vráti von (keďže nie sme rastliny, nevieme chemicky štiepiť vodu). Kedysi dávno nám na jednej prednáške naznačili, že prakticky všetka voda vo vnútri buniek je metabolická. Vodu z vonkajšieho prostredia pijeme vraj len preto, aby sme si preplachovali tráviaci trakt a aby voda zvnútra buniek neunikala von. Napokon, už len samotné spájanie aminokyselín vyprodukuje priemerne milión molekúl vody v bunke každú sekundu. Jeden by sa čudoval, prečo z nás voda priamo nestrieka a že ju dokonca ešte aj musíme piť. Preto som stavila na to, že drvivá väčšina vody tvoriacej hmotnosť Davidovho tela je metabolická, čo znamená, že časopriestor ju bude musieť po jeho smrti všetku pekne rozštiepiť. Hmotnosť vody prichádzajúcej zvonka som eliminovala zaokrúhlením výsledku smerom nadol.
Takže tak. Asi je to blbý postup, no v každom prípade, aj pre mňa bolo zaujímavé vedieť, približne aká veľká energia drží moje telo pohromade (pravdaže, o čosi menšia, keďže ja menej vážim). I tak je to ale pozoruhodné číslo... zvlášť na to, že sa neraz cítim, ako by som sa mala už-už rozpadnúť. ;-)
V podstate hej, zaujímala ma reálnosť, aj keď toto pre dej skutočne nie je dôležité (omyl by bol ľahko vysvetliteľný).
No a ten postup. Uf, dúfam, že si ešte všetko pamätám...
Z čoho som vychádzala: Ľudské telo obsahuje množstvo rôznych chemických väzieb. Najsilnejšia z nich je kovalentná a tak som sa zamerala na tú, ostatné som zanedbala. Nie však preto, že by ich energetické hodnoty boli až také zanedbateľné (hoci sú oveľa menšie), ale preto, že som netušila, aké veľké percentá zo všetkých väzieb tieto ostatné druhy väzieb zaberajú. Keďže však väčšinu ľudského tela vypĺňa voda, a vodík na kyslík je viazaný kovalentnou väzbou, zamerala som sa na celkovú väzbovú energiu vody.
Zistila som si energiu kovalentných väzieb na mol. Dlhú chvíľu som si však lámala svoj antimatematický mozoček nad tým, čo mám v tomto prípade chápať pod pojmom mol, keďže chemickú väzbu tvoria dve častice medzi sebou. Napokon som sa rozhodla, že to bude asi mol (počet) väzieb a nie častíc. Keďže však každá molekula vody obsahuje kovalentné väzby dve, vynásobila som túto energiu dvoma.
Potom som si zistila, akú hmotnosť má jeden mol vody. Mnou vypočítaný výsledok by mal byť teda, ak sa nemýlim, väzbová energia danej hmotnosti vody. Pomocou trojčlenky som vypočítala, koľko energie je to na celkovú hmotnosť Davidovho tela. Ale túto hodnotu som násobila číslom 0,8, pretože voda zaberá len 70 % hmotnosti tela a tých 10 % som prihodila ako odhad na ostatné chemické väzby, ktoré sme zanedbali (inak, neviem, či som tento krok nemala spraviť už skôr, alebo či na tom nezáleží). To mi už vyšlo dve celé jedna a dačo gigajoula, čo som zaokrúhlila smerom nadol.
Táto úvaha však vychádza z predpokladu, že KAŽDÁ kovalentná väzba medzi vodíkom a kyslíkom v Davidovom tele vznikla až v jeho tele. V skutočnosti nemám nijaké údaje o tom, koľko vody v ľudskom tele je produktom metabolizmu a koľko prišlo z vonku a v nezmenenej forme sa vráti von (keďže nie sme rastliny, nevieme chemicky štiepiť vodu). Kedysi dávno nám na jednej prednáške naznačili, že prakticky všetka voda vo vnútri buniek je metabolická. Vodu z vonkajšieho prostredia pijeme vraj len preto, aby sme si preplachovali tráviaci trakt a aby voda zvnútra buniek neunikala von. Napokon, už len samotné spájanie aminokyselín vyprodukuje priemerne milión molekúl vody v bunke každú sekundu. Jeden by sa čudoval, prečo z nás voda priamo nestrieka a že ju dokonca ešte aj musíme piť. Preto som stavila na to, že drvivá väčšina vody tvoriacej hmotnosť Davidovho tela je metabolická, čo znamená, že časopriestor ju bude musieť po jeho smrti všetku pekne rozštiepiť. Hmotnosť vody prichádzajúcej zvonka som eliminovala zaokrúhlením výsledku smerom nadol.
Takže tak. Asi je to blbý postup, no v každom prípade, aj pre mňa bolo zaujímavé vedieť, približne aká veľká energia drží moje telo pohromade (pravdaže, o čosi menšia, keďže ja menej vážim). I tak je to ale pozoruhodné číslo... zvlášť na to, že sa neraz cítim, ako by som sa mala už-už rozpadnúť. ;-)