A ja som dúfala, že ak niekto pochopí, ako to bolo myslené, tak to budeš Ty. Aj vzhľadom na to, že si nedávno čítal prvý diel. Ostatní už zrejme len čumia, o čom sa to tu bavíme, pokiaľ sa ešte vôbec unúvajú sem klikať...
Nuž ale tak tu je vysvetlenie:
Časopriestor má v tejto situácii dve možnosti, ako dostať častice Davidovho tela tam, kde ich chce mať.
možnosť: časopriestor Davida pri prvej príležitosti zabije, čo si však ešte vyžaduje dodatočnú energiu na tvorbu smrtiaceho faktora. Táto energia pritom ani vôbec nebola v týchto úvahách zahrnutá. Po zabití musí časopriestor sám rozštiepiť to gigantické množstvo chemických väzieb v jeho tele, presnejšie dopraviť ich niekam, kde budú poštiepené (napr. do rastlinných buniek, ktoré odstránia tie kovalentné väzby z vody).
možnosť: časopriestor nespraví nič viac, len vymení vzájomné pozície niekoľko málo (v porovnaní s celkovým množstvom častíc ľudského tela) sodíkových a draslíkových iónov. Tým sa vyvolá myšlienka, alebo povedzme nutkanie, ktoré prinúti Davida dokráčať po vlastných do stroja času. Stroj času ho následne rozbije na atómy, takže časopriestor má pohodičku, nič nemusí štiepiť. V prvom aj druhom prípade časopriestoru zostáva už len dokopať jednotlivé častice na svoje predurčené pozície a vytvoriť im tam správne chemické väzby.
Ako výhodnejšia sa javí jednoznačne druhá možnosť, pretože v tej by všetko to energeticky náročné chemické štiepenie vykonal stroj času. Napriek tomu po nej časopriestor nesiahol. Tie sodíkové a draslíkové ióny zrejme drží čosi na svojich pozíciách veľmi pevne a to čosi má byť tá energia lásky. Čiže vesmír to musí vziať cez prvú možnosť a niekde zohnať tie dva gigajouly. Aspoň teraz sa to tak javí, v skutočnosti v tom príbehu nastalo ešte niekoľko zvratov.
Iste, celková súhrnná energia ľudského tela, môže zahŕňať aj menšie častice, čím by sme dostali ešte viac energie. V tomto konkrétnom prípade sa však atómy (až na nepatrný zlomok) zachovávajú v celku a dokonca mám taký pocit, že aj niektoré malé molekuly, ako CO2 zostávajú nezmenené celé desaťročia, čiže ani tie by nebolo treba štiepiť.
A ja som dúfala, že ak niekto pochopí, ako to bolo myslené, tak to budeš Ty. Aj vzhľadom na to, že si nedávno čítal prvý diel. Ostatní už zrejme len čumia, o čom sa to tu bavíme, pokiaľ sa ešte vôbec unúvajú sem klikať...
Nuž ale tak tu je vysvetlenie:
Časopriestor má v tejto situácii dve možnosti, ako dostať častice Davidovho tela tam, kde ich chce mať.
Ako výhodnejšia sa javí jednoznačne druhá možnosť, pretože v tej by všetko to energeticky náročné chemické štiepenie vykonal stroj času. Napriek tomu po nej časopriestor nesiahol. Tie sodíkové a draslíkové ióny zrejme drží čosi na svojich pozíciách veľmi pevne a to čosi má byť tá energia lásky.
Čiže vesmír to musí vziať cez prvú možnosť a niekde zohnať tie dva gigajouly. Aspoň teraz sa to tak javí, v skutočnosti v tom príbehu nastalo ešte niekoľko zvratov.
Iste, celková súhrnná energia ľudského tela, môže zahŕňať aj menšie častice, čím by sme dostali ešte viac energie. V tomto konkrétnom prípade sa však atómy (až na nepatrný zlomok) zachovávajú v celku a dokonca mám taký pocit, že aj niektoré malé molekuly, ako CO2 zostávajú nezmenené celé desaťročia, čiže ani tie by nebolo treba štiepiť.