Priznám sa, že jedna z prvých vecí, ktorá mi napadla po tom, ako som uvidela názov Tvojho príspevku, bola tá, že som nekomentovala ten predošlý. A viackrát som už predtým premýšľala nad tým, že Ti nikto nepridal komentár a že to asi nie je príjemné. Ten príspevok som síce prečítala, ale bol pre mňa náročný, aby som k nemu dokázala zaujať stanovisko po prvom prečítaní, tak som sa nevyjadrila. Sypem si popol na hlavu, bola to asi z veľkej časti pohodlnosť, mala som to prečítať znovu a vyjadriť sa.

Na druhej strane, keď sa na to pozriem s nadhľadom a odmyslím nejakú osobnú rovinu, myslím si, že sa zas neradím medzi tých, ktorí nekomentujú vôbec. Síce nespĺňam presne Tvoje "kritérium", ale myslím, že pomer 17 príspevkov a 123 komentárov nie je zas až taký zlý. (Aj keď sa do toho do značnej miery asi rátajú aj komentáre komentárov mojich príspevkov ).

Neviem od čoho presne závisí moja miera komentovania. Dakedy komentujem viac (potom mám občas blbý pocit, že sa ku všetkému príliš vyjadrujem a pritom sa necítim príliš kompetentná), niekedy menej (buď sa mi nechce alebo nechcem niekoho zhúkať pod čiernu zem alebo príspevku nerozumiem, prípadne z iných dôvodov). Ale asi ani nechcem na seba priťahovať priveľa pozornosti a dohnať niekoho k názoru typu "och, tá trúba musí byť v každom zadku strčená". Lebo tu sa komentuje naozaj málo a keď sa budem vyjadrovať ku všetkému, bude to priveľmi "vypuklé". Takže je to zmes rôznych dôvodov.

Inak, musím sa pousmiať... mne sa strašne ráta Tvoj postreh a zároveň guráž trafiť klinec po hlavičke. Dokážeš trefne vyjadriť fakty a povieš ich často celkom holé, hoci sa týkajú i Teba - na toto ja až takú odvahu nemám. Si taký osobitý "prvok" tohto weblogu... je hrozne super, že si tu.

Toľko môj komentár ku komentovaniu.