Ehm... po prečítaní tohto posledného komentára si nie som istá, či sme sa pochopili. Tie pochvalné komentáre od teenagerov som spomenula len preto, že dávajú autorom motiváciu a podporu. Nie preto, že tí autori sú objektívne dobrí. Ale podpora spraví veľa. Možno dnes nie sú dobrí, ale pochvala ich nakopne do pokračovania, budú písať, písať, vypíšu sa a napokon sa stanú dobrými. Iste, niekto by povedal, že pochvala spôsobí zaspatie na vavrínoch. U mnohých ľudí to asi aj naozaj tak funguje. Závisí to od povahy. Ja mám nutkanie zlepšovať sa aj vo veciach, o ktorých mi nikto jakživ nepovedal kritické slovíčko. Skrátka ja sama viem, že nie sú dosť dobré. Napriek tomu mi aj v týchto oblastiach dobre padne neprehnaná pochvala. Aby som videla, či si moju prácu niekto vôbec všimol. Aby som vedela, že pár chybičiek prehliadnu a mohla som teda ubrať zo svojho perfekcionizmu, nebola pod tlakom dokonalosti, nezúfala si z každého preklepu.
Mnohí skúsení užívatelia serverov tvrdia, že pochvala spôsobí stagnáciu a iba kritika ženie vpred. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Pochvala totiž hlavne motivuje a kritika hlavne deptá. Aby sa autor vyvíjal ale súčasne na písanie nezanevrel, jedno i druhé musí byť správne podané a načasované. A obávam sa, že správne načasovanie je spočiatku viac pochvaly, neskôr viac kritiky (aj keď je to paradox, keďže autor je naopak spočiatku horší a neskôr lepší). Ale to je presne to, čo väčšina tých mladých autorov – ako si tak čítam komentáre – dostáva.
Čo sa týka knižky, ktorú som spomínala, tou som nemyslela tú, ktorú som vydala. Bola to iná knižka v žánri populárno-náučnej literatúry. Spätne si uvedomujem, že som ju v 16-tich začala písať preto, lebo som chcela svojmu okoliu niečo dokazovať. Po čase som však prišla na to, že som to nedokazovala tým správnym osobám a čo je horšie, nesprávnej osobe som dokázala úplný extrém, z čoho mám dodnes problémy. Ale to by bolo na inú debatu. Skrátka a jasne, motivácia nadobro zmizla. Lenže čo moja úbohá, z veľkej časti hotová knižka, pri ktorej som strávila desiatky až stovky hodín? Tá za nič nemôže a už vôbec nie za moje komplikované motivácie. A bola by škoda sa na ňu v tomto štádiu vykašľať. Prečo ju nedokončiť? V porovnaní s tým, čo som už urobila, mi nezostáva spraviť toho tak veľa. A mať v zálohe dokončenú knižku sa vždy oplatí. Šťastie praje pripraveným. Možno sa karta motivácií ešte obráti. A možno ju len prosto sprosto speňažím. Ani to predsa nie je na zahodenie. A načo tu vypisujem tento dlhý príbeh? Nuž nato, že takto podľa mňa môže uvažovať viacero teenagerov. Dobre, motivácie sa u nich časom pomenili aj s vkusom, ale ak ani v dospelosti nebudú považovať svoju dokončenú knižku za absolútny odpad (hoci dnes by ju už napísali inak, respektíve vôbec), podľa mňa sa budú snažiť tlačiť ju do vydavateľstva. Možno to ani nezačali písať s tým, že to raz vydajú (napokon, to ja tú populárno-náučnú knižku tiež nie), ale keď videli – možno na vlastné prekvapenie – že im to ide a že ich okoliu sa to páči, rozhodli sa to dotiahnuť do konca. Už len preto, že na toľko práce sa predsa nevykašlú. Úprimne, dúfam, že sa v tomto mýlim a že moje váženie si vlastnej práce bez ohľadu na okolnosti, za akých vznikla, je nejaký podivínsky extrém. Ale taká možnosť tu je.
P.S.: Ten komentár opraviť išlo, kým si k nemu nepridala ďalší – kým na komentár nevznikne odpoveď, dá sa na týchto stránkach editovať. :-)
Ehm... po prečítaní tohto posledného komentára si nie som istá, či sme sa pochopili. Tie pochvalné komentáre od teenagerov som spomenula len preto, že dávajú autorom motiváciu a podporu. Nie preto, že tí autori sú objektívne dobrí. Ale podpora spraví veľa. Možno dnes nie sú dobrí, ale pochvala ich nakopne do pokračovania, budú písať, písať, vypíšu sa a napokon sa stanú dobrými. Iste, niekto by povedal, že pochvala spôsobí zaspatie na vavrínoch. U mnohých ľudí to asi aj naozaj tak funguje. Závisí to od povahy. Ja mám nutkanie zlepšovať sa aj vo veciach, o ktorých mi nikto jakživ nepovedal kritické slovíčko. Skrátka ja sama viem, že nie sú dosť dobré. Napriek tomu mi aj v týchto oblastiach dobre padne neprehnaná pochvala. Aby som videla, či si moju prácu niekto vôbec všimol. Aby som vedela, že pár chybičiek prehliadnu a mohla som teda ubrať zo svojho perfekcionizmu, nebola pod tlakom dokonalosti, nezúfala si z každého preklepu.
Mnohí skúsení užívatelia serverov tvrdia, že pochvala spôsobí stagnáciu a iba kritika ženie vpred. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Pochvala totiž hlavne motivuje a kritika hlavne deptá. Aby sa autor vyvíjal ale súčasne na písanie nezanevrel, jedno i druhé musí byť správne podané a načasované. A obávam sa, že správne načasovanie je spočiatku viac pochvaly, neskôr viac kritiky (aj keď je to paradox, keďže autor je naopak spočiatku horší a neskôr lepší). Ale to je presne to, čo väčšina tých mladých autorov – ako si tak čítam komentáre – dostáva.
Čo sa týka knižky, ktorú som spomínala, tou som nemyslela tú, ktorú som vydala. Bola to iná knižka v žánri populárno-náučnej literatúry. Spätne si uvedomujem, že som ju v 16-tich začala písať preto, lebo som chcela svojmu okoliu niečo dokazovať. Po čase som však prišla na to, že som to nedokazovala tým správnym osobám a čo je horšie, nesprávnej osobe som dokázala úplný extrém, z čoho mám dodnes problémy. Ale to by bolo na inú debatu. Skrátka a jasne, motivácia nadobro zmizla. Lenže čo moja úbohá, z veľkej časti hotová knižka, pri ktorej som strávila desiatky až stovky hodín? Tá za nič nemôže a už vôbec nie za moje komplikované motivácie. A bola by škoda sa na ňu v tomto štádiu vykašľať. Prečo ju nedokončiť? V porovnaní s tým, čo som už urobila, mi nezostáva spraviť toho tak veľa. A mať v zálohe dokončenú knižku sa vždy oplatí. Šťastie praje pripraveným. Možno sa karta motivácií ešte obráti. A možno ju len prosto sprosto speňažím. Ani to predsa nie je na zahodenie. A načo tu vypisujem tento dlhý príbeh? Nuž nato, že takto podľa mňa môže uvažovať viacero teenagerov. Dobre, motivácie sa u nich časom pomenili aj s vkusom, ale ak ani v dospelosti nebudú považovať svoju dokončenú knižku za absolútny odpad (hoci dnes by ju už napísali inak, respektíve vôbec), podľa mňa sa budú snažiť tlačiť ju do vydavateľstva. Možno to ani nezačali písať s tým, že to raz vydajú (napokon, to ja tú populárno-náučnú knižku tiež nie), ale keď videli – možno na vlastné prekvapenie – že im to ide a že ich okoliu sa to páči, rozhodli sa to dotiahnuť do konca. Už len preto, že na toľko práce sa predsa nevykašlú. Úprimne, dúfam, že sa v tomto mýlim a že moje váženie si vlastnej práce bez ohľadu na okolnosti, za akých vznikla, je nejaký podivínsky extrém. Ale taká možnosť tu je.
P.S.: Ten komentár opraviť išlo, kým si k nemu nepridala ďalší – kým na komentár nevznikne odpoveď, dá sa na týchto stránkach editovať. :-)