Ďakujem za pristavenie, som rada, že sa to číta dobre, lebo nariekanie nad životom a sebaľútosť zvyčajne nie sú témy, čo by sa čítali samy (o to väčšia výzva pre autora). Som rada aj tomu novému pohľadu, snažila som sa ukázať, že na svete sú aj iné problémy (a príčiny na dobrovoľnú smrť) ako “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa”...
V ostatnom si však dovolím oponovať. Samovraždou sa nie vždy človek musí trestať. Niekedy je jednoducho utrpenie také veľké, že nie je zlúčiteľné so životom a v takom prípade je jedno, či je v tom človek nevinne alebo nie. Dobrým príkladom sú ľudia žiadajúci o eutanáziu. Nezdá sa mi, že tí sa nejako nenávidia. Len to už skrátka nezvládajú. A duševné utrpenie môže byť niekedy rovnako silné ako to telesné (napokon, keď duševné utrpenie dosiahne istú hranicu, začne bolieť aj telo). Napokon, aj klišéoví samovrahovia z dôvodu “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa” sú tí, ktorým ublížil svet a chyba nie je v nich.
Niekedy môže nevychádzanie s okolím skončiť len samotárstvom. Ale ak je ten človek spoločenský (a úprimne, myslím, že takých je väčšina), tak tú samotu nevydrží.
Avšak trochu sme predbehli udalosti, týchto tém sa Jackie bude dotýkať v nasledujúcich kapitolách.
Druhá vec je tá, že ak niekto chorobne neznáša pohľad na krv, zranenia, tak to ešte neznamená, že nedokáže silne nenávidieť až zabiť. Neznesenie pohľadu na krv je skôr fóbia, ktorá nemá nič spoločné so vzťahmi k ľuďmi, ktorých sa tie zranenia týkajú (keď niekomu vadí krv, je jedno, či je to krv milovaného alebo nepriateľa – skrátka mu vadí vždy).
Obávam sa, že presne ten. :-D
Ďakujem za pristavenie, som rada, že sa to číta dobre, lebo nariekanie nad životom a sebaľútosť zvyčajne nie sú témy, čo by sa čítali samy (o to väčšia výzva pre autora). Som rada aj tomu novému pohľadu, snažila som sa ukázať, že na svete sú aj iné problémy (a príčiny na dobrovoľnú smrť) ako “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa”...
V ostatnom si však dovolím oponovať. Samovraždou sa nie vždy človek musí trestať. Niekedy je jednoducho utrpenie také veľké, že nie je zlúčiteľné so životom a v takom prípade je jedno, či je v tom človek nevinne alebo nie. Dobrým príkladom sú ľudia žiadajúci o eutanáziu. Nezdá sa mi, že tí sa nejako nenávidia. Len to už skrátka nezvládajú. A duševné utrpenie môže byť niekedy rovnako silné ako to telesné (napokon, keď duševné utrpenie dosiahne istú hranicu, začne bolieť aj telo). Napokon, aj klišéoví samovrahovia z dôvodu “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa” sú tí, ktorým ublížil svet a chyba nie je v nich.
Niekedy môže nevychádzanie s okolím skončiť len samotárstvom. Ale ak je ten človek spoločenský (a úprimne, myslím, že takých je väčšina), tak tú samotu nevydrží.
Avšak trochu sme predbehli udalosti, týchto tém sa Jackie bude dotýkať v nasledujúcich kapitolách.
Druhá vec je tá, že ak niekto chorobne neznáša pohľad na krv, zranenia, tak to ešte neznamená, že nedokáže silne nenávidieť až zabiť. Neznesenie pohľadu na krv je skôr fóbia, ktorá nemá nič spoločné so vzťahmi k ľuďmi, ktorých sa tie zranenia týkajú (keď niekomu vadí krv, je jedno, či je to krv milovaného alebo nepriateľa – skrátka mu vadí vždy).