Vidíš, publikácia poviedky je ďalší problém, na ktorý som zabudla. Tie možnosti sú dosť chabé. Napadajú mi len zborníky víťazných a finálových poviedok súťaží, inak veľmi neviem. Zájsť s poviedkou do vydavateľstva? S jednou asi sotva, to by ich autor musel mať celú zbierku alebo zostaviť zbierku s inými autormi, ale to už fakt neviem ako. No a potom ešte snáď literárne časopisy, no s nimi je to ako s vydavateľmi. Vyskúšala som osloviť všetky, čo mi Google našiel (síce nie s poviedkou, ale na tom v tomto prípade myslím nezáleží). Reakcia? Klasika: Ignorácia. A to už mám už vydaný román! Čo potom tí nepublikovaní??? Pri takýchto skúsenostiach sa mi zdá naozaj smiešne tvrdenie, že krátkou prózou človek v literárnom svete skôr prerazí.
Aj ja sa so svojimi textami ťažko – pokiaľ niekedy vôbec – lúčim. Aj s postavami a prostrediami. Až u troch – čo je nadpolovičná väčšina – mojich poviedok mi následkom naviazanosti na nápad, postavy a prostredie napadlo ich pokračovanie, väčšinou vo forme románu, no nakoniec nezrealizovaného.
Inak – hej viem, že ja som toho už vyjadrila dosť a tiež by som sa potešila názorom iných, ale predsa mi nedá nepopísať osud mojej – podľa mňa aj čitateľov – najvydarenejšej poviedky. Dĺžka 34 strán, vek napísania 19 rokov. Poslanie do súťaže. Nič. Tri prerábky, skracovanie kvôli maximálnemu rozsahu druhej súťaže (aj keď len so zaťatými zubami), poslanie do druhej súťaže. Zase nič. Aj keď to už bolo „lepšie nič“ ako v prvom prípade (v rebríčku celkového umiestnenia som skončila vyššie). No ja sa na to... :-) A predsa ešte jeden povzdych. Inú svoju poviedku, menej vydarenú, som poslala do elektronického literárneho časopisu, kde vraj uverejňujú absolútne, ale absolútne všetko, aj ten najväčší sajrajt, čo im príde, lebo tomu aspoň odborníci vypíšu chyby a iní autori sa na tom poučia. Potvrdili prijatie mojej poviedky a... nič! Nepublikovali! Tak ja som z toho hotová. Neviem, či to značí, že románom človek skôr prerazí, alebo že mne konkrétne idú romány lepšie.
Vďaka.
Vidíš, publikácia poviedky je ďalší problém, na ktorý som zabudla. Tie možnosti sú dosť chabé. Napadajú mi len zborníky víťazných a finálových poviedok súťaží, inak veľmi neviem. Zájsť s poviedkou do vydavateľstva? S jednou asi sotva, to by ich autor musel mať celú zbierku alebo zostaviť zbierku s inými autormi, ale to už fakt neviem ako. No a potom ešte snáď literárne časopisy, no s nimi je to ako s vydavateľmi. Vyskúšala som osloviť všetky, čo mi Google našiel (síce nie s poviedkou, ale na tom v tomto prípade myslím nezáleží). Reakcia? Klasika: Ignorácia. A to už mám už vydaný román! Čo potom tí nepublikovaní??? Pri takýchto skúsenostiach sa mi zdá naozaj smiešne tvrdenie, že krátkou prózou človek v literárnom svete skôr prerazí.
Aj ja sa so svojimi textami ťažko – pokiaľ niekedy vôbec – lúčim. Aj s postavami a prostrediami. Až u troch – čo je nadpolovičná väčšina – mojich poviedok mi následkom naviazanosti na nápad, postavy a prostredie napadlo ich pokračovanie, väčšinou vo forme románu, no nakoniec nezrealizovaného.
Inak – hej viem, že ja som toho už vyjadrila dosť a tiež by som sa potešila názorom iných, ale predsa mi nedá nepopísať osud mojej – podľa mňa aj čitateľov – najvydarenejšej poviedky. Dĺžka 34 strán, vek napísania 19 rokov. Poslanie do súťaže. Nič. Tri prerábky, skracovanie kvôli maximálnemu rozsahu druhej súťaže (aj keď len so zaťatými zubami), poslanie do druhej súťaže. Zase nič. Aj keď to už bolo „lepšie nič“ ako v prvom prípade (v rebríčku celkového umiestnenia som skončila vyššie). No ja sa na to... :-) A predsa ešte jeden povzdych. Inú svoju poviedku, menej vydarenú, som poslala do elektronického literárneho časopisu, kde vraj uverejňujú absolútne, ale absolútne všetko, aj ten najväčší sajrajt, čo im príde, lebo tomu aspoň odborníci vypíšu chyby a iní autori sa na tom poučia. Potvrdili prijatie mojej poviedky a... nič! Nepublikovali! Tak ja som z toho hotová. Neviem, či to značí, že románom človek skôr prerazí, alebo že mne konkrétne idú romány lepšie.