(Tento text je určený autorom, ktorí začínajú. V praxi sa teda netýka diskutujúcich na tomto fóre - tí už medzi začínajúcich autorov nepatria. Niektorých ich názorov sa však týka. Hlavná myšlienka: Myslím si, že krátke slohové útvary sú najvhodnejšie na rozvoj literárnej tvorivosti. Isteže to nemusia byť poviedky, je mnoho ďalších žánrov, ktoré sa dajú na tento účel využiť.)
Vrcholné výkony si vyžadujú TRÉNING a ŠTÚDIUM. (Talent je len nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu - podľa Edisona je úspech 1% talentu a 99% driny - podľa mňa to trochu nadsadil, je to tak 30 na 70). Je to tak u športovcov, umelcov, hercov, vedcov, ale i remeselníkov. Športovci trénujú od malička v kluboch, športových školách, oddieloch; maliari navštevujú celé roky výtvarné akadémie, deti s hudobným talentom celé roky trénujú stupnice, etudy, drvia sa teóriu a noty, majú súkromných učiteľov, remeselníci majú špecializované školy... Na všetkých týchto školách sa postupuje od elementárnych vecí (napr. maliarstvo: kresba, akvarel - hudba: stupnice, jednoduché etudy - futbal: rozvoj kondície, beh, prihrávky, streľba... a tak postupne až k uceleným, či obťažným veciam, napr. zahrať celé predstavenie, odohrať zápas, zahrať bez chyby Beethovenov klavírny koncert... Dôraz sa kladie na OSVOJENIE SI "REMESLA". Občas sa možno vyskytnú jedinci, čo nepotrebujú "trénovať" (napr. vynorí sa urastený junák kdesi z afrického pralesa, čo zabehne stovku bez tréningu za 10 sekúnd), no v skutočnosti sú takého javy dnes takmer nemožné - väčšina aj veľmi talentovaných ľudí musí vložiť do svojho rozvoja množstvo práce (psychológovia uvádzajú potrebných 10.000 hodín na dosiahnutie úspechu v nejakom odbore.) V modernej dobe nároky enormne stúpajú, čoraz viac ľudí sa derie na výslnie úspechu a na ich prípravu sa používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Nechápem, prečo by sa to nemalo týkať aj literatúry.
Ako je to v skutočnosti s literatúrou? Darmo tu zatracujete názor, že by sa malo začínať kratšími útvarmi. Už sa stalo! Je jedno, či vám to bolo po chuti, a či nie. Začínali ste s nimi všetci povinne a zo zákona: na základnej a strednej škole - volalo sa to Slovenský jazyk a literatúra. V rámci tohto predmetu sa všetci žiaci povinne trénujú v tvorbe kratších útvarov i rôznych žánrov (napr. opis, rozprávanie, úvaha, fejtón a pod.), to sa hodnotí a známkuje. Iste, sú to tzv. slohové práce. Napísanie súvislejšej práce z vybraných tém je dokonca podmienkou pripustenia k maturite. Popri tom sa všetci žiaci povinne oboznamujú s gramatikou, pravopisom, teóriou literatúry i významnými literárnymi dielami. Časť z nich to potom využije v samostatnej literárnej tvorbe, ak pocítia takúto potrebu. Darmo pár ľudí tára, že "oni nijaký tréning v krátkych útvaroch nepotrebujú" - už ho predsa absolvovali. A niektorí, vďaka zanieteným učiteľom, aj veľmi kvalitný.
Nikto nenúti nádejného spisovateľa, aby začínal práve poviedkami. Z uvedených "tréningových" dôvodov a postupného zlepšovania je však naozaj vhodné začínať kratšími žánrami - rovnako ako vás nebudú nútiť v 1. ročníku konzervatória naštudovať kompletný symfonický koncert, ale skôr etudu - na AMU nebudú od vás chcieť celovečerný film, ale skôr krátky dokument - na maliarskej škole nebudete maľovať monumentálne plátno 4x4 metra, ale skôr kresbu 30x30 cm, a pod.
Čím teda začať? Či chcete alebo nie slohmi na ZŠ a SŠ. Mnoho ľudí (aj známych spisovateľov) si píše denníky či zápisky z ciest (práve som dočítal Satinského Cestovné denníky - moc sa mu však nevydarili), školy vydávajú školské časopisy, kratšie útvary vám uverejnia aj "printové médiá", hoci už nie tak často, ako v minulosti. Román na pokračovanie v časopise dnes už nemá šancu. Príspevok vo vašom blogu áno. Doslovným rajom pre získavanie skúsenosti v písaní je internet - existuje mnoho portálov, kde môžete uverejňovať svoju tvorbu, pričom dostanete spätnú väzbu (treba ju však brať s rezervou). Na internete však dlhší text čitateľa skôr odradí - riešením je uverejňovať ho po kapitolách a držať čitateľa v napätí. Fenoménom dnešných čias sú blogy - je na nich množstvo kvalitných vecí - niektorí niekdajší blogeri sú dnes doslova literárnymi či novinárskymi celebritami, o ktoré javia záujem médiá. Existujú kurzy tvorivého písania, literárne kluby sú skoro v každom väčšom meste. Stretávať sa s "rovnako postihnutými", najmä ak sú talentovanejší ako vy, vás posunie dopredu.
No a potom existujú osamelé duše, ktoré si myslia, že nič z toho nepotrebujú, stačí si vraj bez akejkoľvek prípravy sadnúť k počítaču a rovno, bez opráv napísať 300 stranový román, o ktorý sa budú vydavatelia biť a čitatelia ho rozchytajú. I tak še dá - určite sú ľudia obdarení nevšedným talentom a neobyčajnými nápadmi, ktorí to dokážu. Je ich však strašne, strašne málo. Ostatným 99 % zostáva len POSTUPNE sa zdokonaľovať a tvrdo na sebe pracovať. A ak ich príroda obdarila trochou talentu a budú mať i trochu šťastia, nejaké knižky, o ktoré prejavia čitatelia záujem sa časom z ich pera objavia. (Zdôrazňujem: o ktoré prejavia čitatelia záujem - lebo len vydať knihu je dnes doslova prkotina - stačí mať pár korún. Dá sa tak vydať hocijaká "vtákovina" - a nielen vlastným nákladom, ale aj cez vydavateľstvo - jednoducho si ho založíte! Treba na to tuším 10-eurový kolok a do hodiny ste "vydavateľ" :-)
Úspech sa nemusí dostaviť hneď - Rowlingovej Harryho Pottera odmietlo 11! vydavateľov. Knihu písala po večeroch s malou dcérou v prenajatom byte bez peňazí, ktoré jej pravidelne požičiavala priateľka; pretože ju muž opustil, životom sa doslova pretĺkala. Z prvého honoráru - 1000 libier sa išla od radosti zjašiť. Dnes patrí medzi najbohatšie ženy planéty a jej knihy čítajú milióny detí po celom svete. (Nehovorím tu o literátnej úrovni, ale o úspechu.)
Naša najúspešnejšia spisovateľka tzv. ženských románov, Keleová-Vasilková si vydala prvé 2 knihy vlastným nákladom v 500 (!) ks náklade. Až tretí rukopis si všimol Ikar. Dnes má na konte 1.000.000 predaných kníh. (Literárnu úroveň kníh tu nehodnotím, hovoríme o úspechu.)
21. storočie je úžasné, možností je v každom (kladnom aj zápornom) smere strašne veľa. Hektika doby, premiera informácíí, množstvo potrebných inovácií, nutnosť sa pružne prispôsobovať neustálym zmenám, však pôsobí na nás niekedy ako tsunami.
(Tento text je určený autorom, ktorí začínajú. V praxi sa teda netýka diskutujúcich na tomto fóre - tí už medzi začínajúcich autorov nepatria. Niektorých ich názorov sa však týka. Hlavná myšlienka: Myslím si, že krátke slohové útvary sú najvhodnejšie na rozvoj literárnej tvorivosti. Isteže to nemusia byť poviedky, je mnoho ďalších žánrov, ktoré sa dajú na tento účel využiť.)
Vrcholné výkony si vyžadujú TRÉNING a ŠTÚDIUM. (Talent je len nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu - podľa Edisona je úspech 1% talentu a 99% driny - podľa mňa to trochu nadsadil, je to tak 30 na 70). Je to tak u športovcov, umelcov, hercov, vedcov, ale i remeselníkov. Športovci trénujú od malička v kluboch, športových školách, oddieloch; maliari navštevujú celé roky výtvarné akadémie, deti s hudobným talentom celé roky trénujú stupnice, etudy, drvia sa teóriu a noty, majú súkromných učiteľov, remeselníci majú špecializované školy... Na všetkých týchto školách sa postupuje od elementárnych vecí (napr. maliarstvo: kresba, akvarel - hudba: stupnice, jednoduché etudy - futbal: rozvoj kondície, beh, prihrávky, streľba... a tak postupne až k uceleným, či obťažným veciam, napr. zahrať celé predstavenie, odohrať zápas, zahrať bez chyby Beethovenov klavírny koncert... Dôraz sa kladie na OSVOJENIE SI "REMESLA". Občas sa možno vyskytnú jedinci, čo nepotrebujú "trénovať" (napr. vynorí sa urastený junák kdesi z afrického pralesa, čo zabehne stovku bez tréningu za 10 sekúnd), no v skutočnosti sú takého javy dnes takmer nemožné - väčšina aj veľmi talentovaných ľudí musí vložiť do svojho rozvoja množstvo práce (psychológovia uvádzajú potrebných 10.000 hodín na dosiahnutie úspechu v nejakom odbore.) V modernej dobe nároky enormne stúpajú, čoraz viac ľudí sa derie na výslnie úspechu a na ich prípravu sa používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Nechápem, prečo by sa to nemalo týkať aj literatúry.
Ako je to v skutočnosti s literatúrou? Darmo tu zatracujete názor, že by sa malo začínať kratšími útvarmi. Už sa stalo! Je jedno, či vám to bolo po chuti, a či nie. Začínali ste s nimi všetci povinne a zo zákona: na základnej a strednej škole - volalo sa to Slovenský jazyk a literatúra. V rámci tohto predmetu sa všetci žiaci povinne trénujú v tvorbe kratších útvarov i rôznych žánrov (napr. opis, rozprávanie, úvaha, fejtón a pod.), to sa hodnotí a známkuje. Iste, sú to tzv. slohové práce. Napísanie súvislejšej práce z vybraných tém je dokonca podmienkou pripustenia k maturite. Popri tom sa všetci žiaci povinne oboznamujú s gramatikou, pravopisom, teóriou literatúry i významnými literárnymi dielami. Časť z nich to potom využije v samostatnej literárnej tvorbe, ak pocítia takúto potrebu. Darmo pár ľudí tára, že "oni nijaký tréning v krátkych útvaroch nepotrebujú" - už ho predsa absolvovali. A niektorí, vďaka zanieteným učiteľom, aj veľmi kvalitný.
Nikto nenúti nádejného spisovateľa, aby začínal práve poviedkami. Z uvedených "tréningových" dôvodov a postupného zlepšovania je však naozaj vhodné začínať kratšími žánrami - rovnako ako vás nebudú nútiť v 1. ročníku konzervatória naštudovať kompletný symfonický koncert, ale skôr etudu - na AMU nebudú od vás chcieť celovečerný film, ale skôr krátky dokument - na maliarskej škole nebudete maľovať monumentálne plátno 4x4 metra, ale skôr kresbu 30x30 cm, a pod.
Čím teda začať? Či chcete alebo nie slohmi na ZŠ a SŠ. Mnoho ľudí (aj známych spisovateľov) si píše denníky či zápisky z ciest (práve som dočítal Satinského Cestovné denníky - moc sa mu však nevydarili), školy vydávajú školské časopisy, kratšie útvary vám uverejnia aj "printové médiá", hoci už nie tak často, ako v minulosti. Román na pokračovanie v časopise dnes už nemá šancu. Príspevok vo vašom blogu áno. Doslovným rajom pre získavanie skúsenosti v písaní je internet - existuje mnoho portálov, kde môžete uverejňovať svoju tvorbu, pričom dostanete spätnú väzbu (treba ju však brať s rezervou). Na internete však dlhší text čitateľa skôr odradí - riešením je uverejňovať ho po kapitolách a držať čitateľa v napätí. Fenoménom dnešných čias sú blogy - je na nich množstvo kvalitných vecí - niektorí niekdajší blogeri sú dnes doslova literárnymi či novinárskymi celebritami, o ktoré javia záujem médiá. Existujú kurzy tvorivého písania, literárne kluby sú skoro v každom väčšom meste. Stretávať sa s "rovnako postihnutými", najmä ak sú talentovanejší ako vy, vás posunie dopredu.
No a potom existujú osamelé duše, ktoré si myslia, že nič z toho nepotrebujú, stačí si vraj bez akejkoľvek prípravy sadnúť k počítaču a rovno, bez opráv napísať 300 stranový román, o ktorý sa budú vydavatelia biť a čitatelia ho rozchytajú. I tak še dá - určite sú ľudia obdarení nevšedným talentom a neobyčajnými nápadmi, ktorí to dokážu. Je ich však strašne, strašne málo. Ostatným 99 % zostáva len POSTUPNE sa zdokonaľovať a tvrdo na sebe pracovať. A ak ich príroda obdarila trochou talentu a budú mať i trochu šťastia, nejaké knižky, o ktoré prejavia čitatelia záujem sa časom z ich pera objavia. (Zdôrazňujem: o ktoré prejavia čitatelia záujem - lebo len vydať knihu je dnes doslova prkotina - stačí mať pár korún. Dá sa tak vydať hocijaká "vtákovina" - a nielen vlastným nákladom, ale aj cez vydavateľstvo - jednoducho si ho založíte! Treba na to tuším 10-eurový kolok a do hodiny ste "vydavateľ" :-)
Úspech sa nemusí dostaviť hneď - Rowlingovej Harryho Pottera odmietlo 11! vydavateľov. Knihu písala po večeroch s malou dcérou v prenajatom byte bez peňazí, ktoré jej pravidelne požičiavala priateľka; pretože ju muž opustil, životom sa doslova pretĺkala. Z prvého honoráru - 1000 libier sa išla od radosti zjašiť. Dnes patrí medzi najbohatšie ženy planéty a jej knihy čítajú milióny detí po celom svete. (Nehovorím tu o literátnej úrovni, ale o úspechu.)
Naša najúspešnejšia spisovateľka tzv. ženských románov, Keleová-Vasilková si vydala prvé 2 knihy vlastným nákladom v 500 (!) ks náklade. Až tretí rukopis si všimol Ikar. Dnes má na konte 1.000.000 predaných kníh. (Literárnu úroveň kníh tu nehodnotím, hovoríme o úspechu.)
21. storočie je úžasné, možností je v každom (kladnom aj zápornom) smere strašne veľa. Hektika doby, premiera informácíí, množstvo potrebných inovácií, nutnosť sa pružne prispôsobovať neustálym zmenám, však pôsobí na nás niekedy ako tsunami.
-vp-