Ďakujem, že si sa zapojil. V princípe neodporujem – dnes už uznávam, že tréning naozaj treba. Proti tréningu nič nemám a ak sa do tréningu skutočne počíta aj denník a podobné žánre (čím si nie som istá, nakoľko pri denníku som sa netrápila nad literárnou úrovňou, vyjadrovacími prostriedkami a už vôbec som po sebe neprepisovala a neškrtala), tak som pred začiatkom písania prvého románu trénovala až-až. Aj kadejakými nedokončenými pokusmi a snahami už od prvej triedy základnej školy. Môj príspevok sa však týkal tých začínajúcich autorov, ktorí majú nápad na román, ale keď sa s tým nejakému odborníkovi zveria, dostanú po prstoch s tým, aby radšej napísali poviedku. Mať nápad a nadšenie je však podľa mňa hneď po talente to hlavné, čo človek na písanie potrebuje. Ozývajú sa rady typu „píšte len to, čo by ste si naozaj chceli prečítať“ a „píšte to, čo vás skutočne zaujíma“. Mňa len zaráža, že si nikto nevšimol, že táto rada sa ľahko môže dostať do rozporu s inou, rovnako omieľanou radou: „začínajte kratšími útvarmi“. A to práve v prípade, keď autor na kratšie útvary nemá inšpiráciu alebo ich aj sám nerád číta. Prečo by nemohol trénovať hneď na románe? Veď ho nemusí (hneď) vydávať. A podľa mojej skromnej mienky nie je nič lepšie na osvojenie si písania románov ako práve – písanie románu. Iste, kratšie útvary takisto pomôžu so štylistikou, ale stavba románu sa na nich natrénovať nedá.
Môj príspevok sa týkal tiež výraznej diskriminácie nepublikovaných románopiscov. Lebo nepublikovaný predsa automaticky neznamená, že je netrénovaný. Neviem, prečo si každý myslí, že prvý zverejnený či prvý vydavateľstvu ponúknutý román je automaticky jeho prvý napísaný. Žeby preto, lebo sa predpokladá, že nikomu sa neoplatí začínať s ďalším románom, kým nemajú vydaný ten predošlý? To zďaleka nie je pravda, okrem seba poznám najmenej ďalších štyroch ľudí, čo už majú najmenej jeden román v šuflíku hotový a pracujú na ďalšom. Schéma napíšem-vydám-napíšem-vydám-napíšem-vydám podľa mňa bežne funguje len u známych autorov. Nie, román ponúknutý na posúdenie môže byť v skutočnosti autorov x 1. a hoci tie prvé možno nestáli za veľa, lebo na nich získaval skúsenosti, tento už má úroveň. Ale presne toto si skúsení spisovatelia a kritici, ktorí zhodou okolností začínali poviedkami (aj tak sa dá, to nepopieram, iste je veľa ľudí, čo má veľa nápadov na poviedky), nechcú uvedomiť. A tak panuje výrazné zaujatie a nedôvera voči autorom románov, ktorí predtým nemajú v tlačenej forme čosi kratšie a je príliš málo možností pre autorov začínajúcich svoju publikačnú činnosť s románmi.
Takže zhrnutie: Tréning áno, ten podporujem, len chcem menej predsudkov a viac možností pre nepublikovaných románopiscov.
Ďakujem, že si sa zapojil. V princípe neodporujem – dnes už uznávam, že tréning naozaj treba. Proti tréningu nič nemám a ak sa do tréningu skutočne počíta aj denník a podobné žánre (čím si nie som istá, nakoľko pri denníku som sa netrápila nad literárnou úrovňou, vyjadrovacími prostriedkami a už vôbec som po sebe neprepisovala a neškrtala), tak som pred začiatkom písania prvého románu trénovala až-až. Aj kadejakými nedokončenými pokusmi a snahami už od prvej triedy základnej školy. Môj príspevok sa však týkal tých začínajúcich autorov, ktorí majú nápad na román, ale keď sa s tým nejakému odborníkovi zveria, dostanú po prstoch s tým, aby radšej napísali poviedku. Mať nápad a nadšenie je však podľa mňa hneď po talente to hlavné, čo človek na písanie potrebuje. Ozývajú sa rady typu „píšte len to, čo by ste si naozaj chceli prečítať“ a „píšte to, čo vás skutočne zaujíma“. Mňa len zaráža, že si nikto nevšimol, že táto rada sa ľahko môže dostať do rozporu s inou, rovnako omieľanou radou: „začínajte kratšími útvarmi“. A to práve v prípade, keď autor na kratšie útvary nemá inšpiráciu alebo ich aj sám nerád číta. Prečo by nemohol trénovať hneď na románe? Veď ho nemusí (hneď) vydávať. A podľa mojej skromnej mienky nie je nič lepšie na osvojenie si písania románov ako práve – písanie románu. Iste, kratšie útvary takisto pomôžu so štylistikou, ale stavba románu sa na nich natrénovať nedá.
Môj príspevok sa týkal tiež výraznej diskriminácie nepublikovaných románopiscov. Lebo nepublikovaný predsa automaticky neznamená, že je netrénovaný. Neviem, prečo si každý myslí, že prvý zverejnený či prvý vydavateľstvu ponúknutý román je automaticky jeho prvý napísaný. Žeby preto, lebo sa predpokladá, že nikomu sa neoplatí začínať s ďalším románom, kým nemajú vydaný ten predošlý? To zďaleka nie je pravda, okrem seba poznám najmenej ďalších štyroch ľudí, čo už majú najmenej jeden román v šuflíku hotový a pracujú na ďalšom. Schéma napíšem-vydám-napíšem-vydám-napíšem-vydám podľa mňa bežne funguje len u známych autorov. Nie, román ponúknutý na posúdenie môže byť v skutočnosti autorov x 1. a hoci tie prvé možno nestáli za veľa, lebo na nich získaval skúsenosti, tento už má úroveň. Ale presne toto si skúsení spisovatelia a kritici, ktorí zhodou okolností začínali poviedkami (aj tak sa dá, to nepopieram, iste je veľa ľudí, čo má veľa nápadov na poviedky), nechcú uvedomiť. A tak panuje výrazné zaujatie a nedôvera voči autorom románov, ktorí predtým nemajú v tlačenej forme čosi kratšie a je príliš málo možností pre autorov začínajúcich svoju publikačnú činnosť s románmi.
Takže zhrnutie: Tréning áno, ten podporujem, len chcem menej predsudkov a viac možností pre nepublikovaných románopiscov.