Čo sa týka veľkého množstva kapitol, nie som si istá, či narážaš na dĺžku samotného diela alebo priamo na jeho členenie.
Čo sa týka členenia, podľa skúseností z viacerých literárnych serveroch sú lepšie čítané menšie kapitolky ako hromada textu na 50 obrazoviek – navyše som zistila, že príbeh sa mi dá celkom dobre “zbaliť” do týchto kratších celkov s podobnou dĺžkou.
Ak myslíš dĺžku celého diela – nuž, asi by sa to dalo skrátiť, prečo nie. Ale hlavným zámerom jeho písania je vývoj myslenia hrdinky, čo nejde raz-dva. Chcela som načrieť riadne do hĺbky jej duše, aby sa jej rozhodnutie zabiť sa ako aj následný vývoj (viac nechcem prezrádzať) nevyznievalo len ako jedna z nálad hysterickej pubertiačky.
Zlievanie textu neberiem tragicky. Súhlasím aj s tým, že to na pohľad nemá žiadny dej, hoci podľa mňa tam nejaký predsa len je, i keď je nevýrazný, aspoň spočiatku. Tento príbeh má byť psychologickou novelou, a taký žáner sa akciou veľmi nezvykne potrhať. Ale z mojej strany je to v mnohých ohľadoch experiment, ktorý nemusí vyjsť – nielen preto, že som nič podobné v takom rozsahu ešte nepísala, ale tiež napríklad preto, že skúšam, či sa dá zaujať aj inak než cez románové klišé. Preto ľutujem, ale Yeti ani podobné “nestvúry” sa tam neobjavia – tentoraz som sa rozhodla inšpirovať životom, ktorého najprízračnejšou črtou je, že sa v ňom nič nedeje. Ale netreba mať strach, inšpirácia je stále len inšpiráciou – čo znamená, že je to poriadne vylepšené fantáziou.
Najviac ma zamrzelo to, že jej čin Ti nedáva zmysel. Tým viac, že to nie je ojedinelá výčitka. Robila som, čo som mohla, aby som hrdinkino utrpenie čo najvernejšie priblížila. Dodať k tomu môžem azda len to, že život v beznádeji nezvláda každý.
Ahoj,
V prvom rade vďaka za spätnú väzbu.
Čo sa týka veľkého množstva kapitol, nie som si istá, či narážaš na dĺžku samotného diela alebo priamo na jeho členenie.
Čo sa týka členenia, podľa skúseností z viacerých literárnych serveroch sú lepšie čítané menšie kapitolky ako hromada textu na 50 obrazoviek – navyše som zistila, že príbeh sa mi dá celkom dobre “zbaliť” do týchto kratších celkov s podobnou dĺžkou.
Ak myslíš dĺžku celého diela – nuž, asi by sa to dalo skrátiť, prečo nie. Ale hlavným zámerom jeho písania je vývoj myslenia hrdinky, čo nejde raz-dva. Chcela som načrieť riadne do hĺbky jej duše, aby sa jej rozhodnutie zabiť sa ako aj následný vývoj (viac nechcem prezrádzať) nevyznievalo len ako jedna z nálad hysterickej pubertiačky.
Zlievanie textu neberiem tragicky. Súhlasím aj s tým, že to na pohľad nemá žiadny dej, hoci podľa mňa tam nejaký predsa len je, i keď je nevýrazný, aspoň spočiatku. Tento príbeh má byť psychologickou novelou, a taký žáner sa akciou veľmi nezvykne potrhať. Ale z mojej strany je to v mnohých ohľadoch experiment, ktorý nemusí vyjsť – nielen preto, že som nič podobné v takom rozsahu ešte nepísala, ale tiež napríklad preto, že skúšam, či sa dá zaujať aj inak než cez románové klišé. Preto ľutujem, ale Yeti ani podobné “nestvúry” sa tam neobjavia – tentoraz som sa rozhodla inšpirovať životom, ktorého najprízračnejšou črtou je, že sa v ňom nič nedeje. Ale netreba mať strach, inšpirácia je stále len inšpiráciou – čo znamená, že je to poriadne vylepšené fantáziou.
Najviac ma zamrzelo to, že jej čin Ti nedáva zmysel. Tým viac, že to nie je ojedinelá výčitka. Robila som, čo som mohla, aby som hrdinkino utrpenie čo najvernejšie priblížila. Dodať k tomu môžem azda len to, že život v beznádeji nezvláda každý.