Hm, takže aby som to zhrnula, treba silnejšiu motiváciu a častejšie kapitoly? Na tom prvom by sa snáď dalo zapracovať, to druhé ale neviem neviem, pretože príbeh je v štádiu písania a ako na potvoru budem mať odteraz strašne málo času.

Čo sa týka fyzickej práce, ja za seba môžem povedať, že NIKDY som necítila väčšiu beznádej, ako keď som bola zapriahnutá do ťažkej fyzickej práce – namáhavej, dlhej a stresujúcej. Mnoho z myšlienok Denníka samovraha sa zrodilo práve počas tej práce. Keď ruky a nohy robia, myseľ  sa venuje svojmu, ak nútiš zapojiť sa aj myseľ, ona odmietne bez ohľadu na postih, alebo to spraví iba tak napoly. Všetko odskúšané. Aj so športom. Mimochodom, k zaneprázdnenosti ako „liečbe“ z depresie je čosi hneď v ďalšej kapitole – ktorú som vyvesila skôr, než pribudol Klimeuxov komentár. :-)

Ale beriem si pripomienky k srdcu a skúsim to tam nejako zapracovať – napokon, ja sama často autorom otrepávam o hlavu, že nemajú vysvetľovať v komentároch, čo svojím textom mysleli, ale majú tomu prispôsobiť samotný text. Na druhej strane, niektorí čitatelia nepochopia, ani keď sa autor rozkrája (ale netvrdím, že je to tento prípad – napokon, ste s podobnými námietkami už traja).