Je veľmi pekné, že chceš svojou Tvorbou pomôcť bývalým kamarátom a kamarátkam. Podľa mňa sa to ale nemôže podariť, ak im neukážeš, že im rozumieš, že vieš uvažovať - alebo si vedela - ako oni. Ak hneď zo začiatku prídu poučky a happyendy bez toho, aby si nechala čitateľov zžiť sa s postavami, uveriť, že svoje trápenie prežívali naozaj a neboli len figúrkami narafičenými kvôli happyendu, nepodarí sa to. Preto ma nesmierne iritujú všetky tie príbehy o zúfalcoch, čo hneď a zaraz a bez akejkoľvek sprievodnej snahy prídu ku šťastiu ako slepá kura k zrnu. Ja to chcem skúsiť inak. Preto píšem. Nikdy by som nepísala, ak by som len mala opakovať to, čo napísali iní. Tá drina, ktorou písanie je, nestojí za to, aby výsledkom bol len po stý krát vylúhovaný čaj. Ktorý mi navyše nechutil ani pri prvom lúhovaní.

Vidím, že moja inovatívnosť sa zatiaľ nestretáva s veľkým úspechom. Iste, príbeh by mohol napredovať rýchlejšie. Umieranie hladom je síce pomalá záležitosť, získavanie nadhľadu takisto. Ale dá sa z nich spraviť zostrih, v tom problém nie je. Problém je v tom, že keby som ukázala len začiatočnú, stredovú a koncovú scénu, ja ako čitateľka by som tomu neuverila. Nemalo by to pre mňa dostatočnú hĺbku a presvedčivosť. Vloženie hĺbky a presvedčivosti však opäť nie je záležitosť na pár viet. Nehovoriac o tom, že väčšina informácii z tohto "obyčajného nariekania" bude ešte zužitkovaná. Napríklad táto a deviata kapitola obsahujú informácie absolútne kľúčové pre rozuzlenie deja. Ale to som nechcela prezrádzať. Je chyba blogerov vysvetľovať a sľubovať, že jeho doposiaľ neúspešné stránky budú na niečo dobré. Takže už nebudem prezrádzať a zostáva mi len dúfať, že to ako čitatelia so mnou (hoci s frflaním :-)) vydržíte až do konca (a potom sa mi trebárs aj ospravedlníte ;-)). A ešte jedna vec ohľadom konca - ten bol daný už pred zverejnením prvej kapitoly príbehu. Tieto debaty s čitateľmi ho neovplyvňujú. To len aby ste vedeli.