S tou špirálou ani nevieš, ako si udrel klinec po hlavičke. :-) (to mi už nedalo, musela som porušiť svoje rozhodnutie o neprezrádzaní deja dopredu ani v prípade rizika, že stratím čitateľov – ale toto sa snáď ešte nedá vyhodnotiť ako prezrádzanie deja).
Sci-fi a realita... no pravdupovediac, už dlho som čakala, kedy sa tejto témy niekto chytí. Lebo na prvý pohľad to vyzerá skutočne ako rozpor. Áno, chcem a snažím sa písať sci-fi podľa reality, lenže zároveň považujem realitu za zlý materiál pre príbehy. Ako je to možné? Skrátka tak, že nie je realita ako realita. Ja poznám viac druhov reality. Konkrétne v labáku som zistila, že sú asi tri. Prvý druh je ten, čo sa píše v odborných knihách. Druhý druh reality je ten, čo hovoria skúsení pracovníci labáku. A tretí druh reality je ten, čo sa v labáku naozaj deje. Je to neuveriteľné, no vo všetkých troch oblastiach sú naozaj dosť podstatné rozdiely. Ale ono to takto funguje všade. Odborná literatúra sa líši od toho, čo hovoria skúsení ľudia. A skúsení ľudia aj odborná literatúra hovoria veci, ktoré sa zase dosť líšia od toho, čo sa v mojom živote naozaj deje. Preto keď chcem v knihách realitu a dávam do sci-fi realitu, chcem a dávam realitu prvého typu – pravdu podľa múdrych kníh, respektíve trochu reznutú druhým typom – pravda podľa skúsených ľudí. S tretím typom, realitou podľa môjho života, však narábam len veľmi opatrne. Doteraz som ju v beletrii používala len stopovo, lebo pokusy o jej napodobnenie v knihách iných autorov považujem za trápne. A vernejšie pokusy – verte-neverte – som už pred Denníkom samovraha považovala za nudné a ubíjajúce, no pár ľudí mi nechcelo veriť. Tak som spravila tento „potvrdzovací test“. Ale – fakt som sa pri ňom snažila spraviť to čo najpútavejšie.
Mimochodom, ja som ešte v živote nečítala sci-fi, v ktorej by sa VŠETKO spomenuté mohlo niekedy v budúcnosti odohrať. A myslím, že ani nenapísala. ;-)