Neviem, či som to už pri niektorej z kapitol nenapísal.. každopádne TÁTO je bezkonkurenčne najlepšia! :) možno je to spôsobené tým životným obratom a akousi "katarziou" Jackie, ktorou ma tak potešila, alebo skôr tým obrovským nahromadením myšlienok a zamyslení, ktorými bola táto kapitola nabitá a ktoré dennodenne riešim i ja sám a hľadám na ne odpoveď. Sakra, tá Jackie je zaujímavá ženská! :D (alebo tá autorka? :P)
Niektoré vety mi prišli také sugestívne, že som si miestami pripadal, ako by som bol v tej chate ja a presne som vedel (nie vedel, cítil – a to je rozdiel), čo zažíva.
Práve v súvislosti s prežívaním mi prišla zaujímavá tá úvaha o viazanosti spomienok na emócie (resp. naopak) a hlavne tá subjektívnosť a osobitosť každého človeka v jeho prežívaní, ktoré nikto iný úplne nepochopí, lebo napriek tomu, že ste zažili spoločne jednu spomienku, každý ste ju prežívali úplne odlišným spôsobom. Mnohokrát, keď zažívam s inými ľuďmi niečo zvláštne alebo aj totálne obyčajné a všedné, rozmýšľam nad tým, ako to cítia v tej chvíli oni. Čo asi prežívajú vo svojom vedomí? Táto "existenciálna" otázka ma doslova desí už od detstva. Práve v tom veku mi ale prišla najhrôzyplnejšia, zrejme preto, že som si začal uvedomovať svoje Ja. Pamätám si otázku, ktorú som sa pýtal: "Prečo ja nemôžem byť každý?"
S neexistenciou minulosti nesúhlasím, (i keď možno čisto z fyzikálneho hľadiska tomu tak je, existuje možno iba prítomnosť, nekonečný sled za sebou idúcich okamihov.. ktovie ako je to s časom, možno je to určitý pohyb súvisiaci s rozpínaním vesmíru :P) existuje ale vo vedomí ľudí, k čomu vlastne dospela aj Jackie, kedže sa zmierila s úlohou chodiaceho archívu :) ale presne to podľa mňa skutočne je úlohou človeka – a je to sakra zodpovedná robota.
Nadobúdať spomienky = skúsenosti, archivovať ich vo svojom vedomí a podávať ďalej, aby tí, čo prídu po nás, neblúdili stále v kruhu ale napredovali po špirále. Niekto možno povie, že človek aj tak opakuje tie isté chyby, napriek tomu, že ho rodičia varovali :D lenže treba rozlišovať čisto subjektívne skúsenosti, naplnené emóciami (napríklad vzťahové) a objektívne, vďaka ktorým poznávame fungovanie sveta, pričom čím objektívnejšia konkrétna skúsenosť (spomienka) je, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa odrazí vo vedomí našich potomkov alebo hocikoho, s kým sa v živote stretávame a koho ovplyvňujeme.
"Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom." – citát či životné motto, ktoré by sa pekne vynímalo na nejakom pomníku alebo aspoň na úvodnej strane knihy :)
Neviem, či som to už pri niektorej z kapitol nenapísal.. každopádne TÁTO je bezkonkurenčne najlepšia! :) možno je to spôsobené tým životným obratom a akousi "katarziou" Jackie, ktorou ma tak potešila, alebo skôr tým obrovským nahromadením myšlienok a zamyslení, ktorými bola táto kapitola nabitá a ktoré dennodenne riešim i ja sám a hľadám na ne odpoveď. Sakra, tá Jackie je zaujímavá ženská! :D (alebo tá autorka? :P)
Niektoré vety mi prišli také sugestívne, že som si miestami pripadal, ako by som bol v tej chate ja a presne som vedel (nie vedel, cítil – a to je rozdiel), čo zažíva.
Práve v súvislosti s prežívaním mi prišla zaujímavá tá úvaha o viazanosti spomienok na emócie (resp. naopak) a hlavne tá subjektívnosť a osobitosť každého človeka v jeho prežívaní, ktoré nikto iný úplne nepochopí, lebo napriek tomu, že ste zažili spoločne jednu spomienku, každý ste ju prežívali úplne odlišným spôsobom. Mnohokrát, keď zažívam s inými ľuďmi niečo zvláštne alebo aj totálne obyčajné a všedné, rozmýšľam nad tým, ako to cítia v tej chvíli oni. Čo asi prežívajú vo svojom vedomí? Táto "existenciálna" otázka ma doslova desí už od detstva. Práve v tom veku mi ale prišla najhrôzyplnejšia, zrejme preto, že som si začal uvedomovať svoje Ja. Pamätám si otázku, ktorú som sa pýtal: "Prečo ja nemôžem byť každý?"
S neexistenciou minulosti nesúhlasím, (i keď možno čisto z fyzikálneho hľadiska tomu tak je, existuje možno iba prítomnosť, nekonečný sled za sebou idúcich okamihov.. ktovie ako je to s časom, možno je to určitý pohyb súvisiaci s rozpínaním vesmíru :P) existuje ale vo vedomí ľudí, k čomu vlastne dospela aj Jackie, kedže sa zmierila s úlohou chodiaceho archívu :) ale presne to podľa mňa skutočne je úlohou človeka – a je to sakra zodpovedná robota.
Nadobúdať spomienky = skúsenosti, archivovať ich vo svojom vedomí a podávať ďalej, aby tí, čo prídu po nás, neblúdili stále v kruhu ale napredovali po špirále. Niekto možno povie, že človek aj tak opakuje tie isté chyby, napriek tomu, že ho rodičia varovali :D lenže treba rozlišovať čisto subjektívne skúsenosti, naplnené emóciami (napríklad vzťahové) a objektívne, vďaka ktorým poznávame fungovanie sveta, pričom čím objektívnejšia konkrétna skúsenosť (spomienka) je, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa odrazí vo vedomí našich potomkov alebo hocikoho, s kým sa v živote stretávame a koho ovplyvňujeme.
"Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom." – citát či životné motto, ktoré by sa pekne vynímalo na nejakom pomníku alebo aspoň na úvodnej strane knihy :)