Hoci my zavretí dennodenne na osem hodín v práci naveky bez prázdnin sa nemáme čo uškŕňať... :-(
Vďaka za názor. Som rada, že sa Ti to páči. I keď, úprimne sa priznám... z toho, ako všetci oceňujú tento obrat, nie som v siedmom nebi. Mne ako čitateľovi by sa až tak nepozdával. Jednak preto, že vyslovene neznášam ľudí, ktorí striedajú svetonázory ako ponožky – a zmena názoru v priebehu dvoch týždňov u mňa patrí do ponožkovskej kategórie, hoci v reálnom živote samozrejme striedam ponožky častejšie :-D – a potom, ja verím tomu, že za niektorých okolností je naozaj lepšie nežiť a dosť ma rozčuľuje presvedčenie, že žiť sa musí za hocijakú cenu a preto treba oslavovať každú záchranu života. Uvedomil si niekto, že Jackie zradila svoje názory? A že za to môže len – alebo dobre, aspoň čiastočne – život a hlad, ktoré ju konečne zlomili?
Oveľa viac som sa v Tvojom komentári potešila tej časti s individuálnym prežívaním. Veru, naozaj zaujímavá otázka, ktorú chcem ešte osobitne spracovať v inom diele. Ale to už bude zo žánru sci-fi.
S neexistenciou minulosti nesúhlasím ani ja (zrejme preto, že tajne snívam, že postavím stroj času a konečne si dám tú svoju minulosť do poriadku :-D), nám prístupná forma je však naozaj len v našom vedomí.
Na motto je ten výňatok asi pridlhý. Pozastavím sa však pri vete „Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale.“ Neviem, či na to mám, ale v tomto smere si verím viac než Jackie a tak to aspoň skúšam. Je to obrovský, dlhodobý, priam celoživotný experiment.
Hoci my zavretí dennodenne na osem hodín v práci naveky bez prázdnin sa nemáme čo uškŕňať... :-(
Vďaka za názor. Som rada, že sa Ti to páči. I keď, úprimne sa priznám... z toho, ako všetci oceňujú tento obrat, nie som v siedmom nebi. Mne ako čitateľovi by sa až tak nepozdával. Jednak preto, že vyslovene neznášam ľudí, ktorí striedajú svetonázory ako ponožky – a zmena názoru v priebehu dvoch týždňov u mňa patrí do ponožkovskej kategórie, hoci v reálnom živote samozrejme striedam ponožky častejšie :-D – a potom, ja verím tomu, že za niektorých okolností je naozaj lepšie nežiť a dosť ma rozčuľuje presvedčenie, že žiť sa musí za hocijakú cenu a preto treba oslavovať každú záchranu života. Uvedomil si niekto, že Jackie zradila svoje názory? A že za to môže len – alebo dobre, aspoň čiastočne – život a hlad, ktoré ju konečne zlomili?
Oveľa viac som sa v Tvojom komentári potešila tej časti s individuálnym prežívaním. Veru, naozaj zaujímavá otázka, ktorú chcem ešte osobitne spracovať v inom diele. Ale to už bude zo žánru sci-fi.
S neexistenciou minulosti nesúhlasím ani ja (zrejme preto, že tajne snívam, že postavím stroj času a konečne si dám tú svoju minulosť do poriadku :-D), nám prístupná forma je však naozaj len v našom vedomí.
Na motto je ten výňatok asi pridlhý. Pozastavím sa však pri vete „Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale.“ Neviem, či na to mám, ale v tomto smere si verím viac než Jackie a tak to aspoň skúšam. Je to obrovský, dlhodobý, priam celoživotný experiment.