Aha, tak pardon. Ja som myslela, že tou všednou každodennosťou nadväzuješ na predošlý odstavec, kde sa sťažuješ, že Ťa ako čitateľa nudí. Nuž, mňa nie, lebo také veci ako bývajú v správach, sa mne nedejú (i keď tuším raz v správach boli dve vety o tom, ako sme 30 hodín čakali na letisku v Egypte, ale to je zrovna udalosť, ktorú nepovažujem za vrchol akcie a diania vhodného pre čitateľov).
Ale mne to bude vadiť, aj keď to bude v neznámej dedinke! Hlavne, že sa postavy volajú Ďuro a Mara a hneď vieme, kde sme, čo sa môže stať a najmä, čo sa nemôže. Akurát prednedávnom som čítala poviedku odohrávajúcu sa v evidentne fiktívnej dedinke a aj tak mi nesmierne liezla na nervy, lebo bola slovenská a zároveň v nej prebiehali paranormálne javy. To, čo prekáža čitateľom, je až na druhom mieste. Dianiu vo svojom príbehu musí veriť v prvom rade autor – lebo kto by už veril, ak on nie?
Aha, tak pardon. Ja som myslela, že tou všednou každodennosťou nadväzuješ na predošlý odstavec, kde sa sťažuješ, že Ťa ako čitateľa nudí. Nuž, mňa nie, lebo také veci ako bývajú v správach, sa mne nedejú (i keď tuším raz v správach boli dve vety o tom, ako sme 30 hodín čakali na letisku v Egypte, ale to je zrovna udalosť, ktorú nepovažujem za vrchol akcie a diania vhodného pre čitateľov).
Ale mne to bude vadiť, aj keď to bude v neznámej dedinke! Hlavne, že sa postavy volajú Ďuro a Mara a hneď vieme, kde sme, čo sa môže stať a najmä, čo sa nemôže. Akurát prednedávnom som čítala poviedku odohrávajúcu sa v evidentne fiktívnej dedinke a aj tak mi nesmierne liezla na nervy, lebo bola slovenská a zároveň v nej prebiehali paranormálne javy. To, čo prekáža čitateľom, je až na druhom mieste. Dianiu vo svojom príbehu musí veriť v prvom rade autor – lebo kto by už veril, ak on nie?