Koniec je samozrejme najmenej dôležitá časť knihy, pretože keď ostatné za veľa nestojí, tak sa k nemu čitateľ ani nedostane :-).
Súhlasím že také násilné ukončovanie aby všetko skončilo dobre napriek neskutočným prekážkam pôsobí ako päsť na oko. Na druhú stranu keď si človek postavu obľúbi, tak mu je smutno, keď to s ňou nedopadne dobre, ale asi je to tak lepšie.
Čo sa týka otvorenosti - mne príliš nevadí, veď aj v živote je kopa záhad a neobjasnených vecí, keď sa všetko vysvetlí, tak to pôsobí skôr neprirodzene, i keď hlavné témy by sa mohli nejako uzavrieť (pokiaľ nie je pokračovanie). Navyše keď je koniec otvorený, môžem si ho domyslieť ako mi to vyhovuje, čo často robím aj s uzavretými koncami, len sa presuniem pred ne a uzavriem ich po svojom, ak sa mi autorov koniec nepáčil :-).
A závisí aj od rozsahu. Krátky 300 stranový román potrebuje aj dobrý koniec, pretože je jeho podstatnou súčasťou. Pri dlhých niekoľkotisícstranových ságach mi ide o život v samotnom fiktívnom svete, ako sa postavy vyvíjajú, ako sa mení. Tam ide skôr o cestu a ak aj koniec nestojí za veľa (čo je podľa mojej skúsenosti dosť časté), tak mi to až tak nevadí.
Koniec je samozrejme najmenej dôležitá časť knihy, pretože keď ostatné za veľa nestojí, tak sa k nemu čitateľ ani nedostane :-).
Súhlasím že také násilné ukončovanie aby všetko skončilo dobre napriek neskutočným prekážkam pôsobí ako päsť na oko. Na druhú stranu keď si človek postavu obľúbi, tak mu je smutno, keď to s ňou nedopadne dobre, ale asi je to tak lepšie.
Čo sa týka otvorenosti - mne príliš nevadí, veď aj v živote je kopa záhad a neobjasnených vecí, keď sa všetko vysvetlí, tak to pôsobí skôr neprirodzene, i keď hlavné témy by sa mohli nejako uzavrieť (pokiaľ nie je pokračovanie). Navyše keď je koniec otvorený, môžem si ho domyslieť ako mi to vyhovuje, čo často robím aj s uzavretými koncami, len sa presuniem pred ne a uzavriem ich po svojom, ak sa mi autorov koniec nepáčil :-).
A závisí aj od rozsahu. Krátky 300 stranový román potrebuje aj dobrý koniec, pretože je jeho podstatnou súčasťou. Pri dlhých niekoľkotisícstranových ságach mi ide o život v samotnom fiktívnom svete, ako sa postavy vyvíjajú, ako sa mení. Tam ide skôr o cestu a ak aj koniec nestojí za veľa (čo je podľa mojej skúsenosti dosť časté), tak mi to až tak nevadí.