Dovolím si nesúhlasiť so všetkým okrem posledného odstavca. :-)

Ako to v živote chodí, to čitateľa nezaujíma – jedna z prvých právd o písaní, ktoré som najprv chápala len intuitívne a s každou ďalšou čitateľskou aj životnou skúsenosťou sa mi len potvrdzuje. Čo horšie, každá ďalšia životná skúsenosť len prehlbuje priepasť medzi literatúrou a životom, čo ma odrádza od písania literatúry, pretože nie som schopná písať veci extrémne sa priečiace mojej skúsenosti. A nie, tým nenarážam len na happyendy, ktorými v živote končí len máločo, kým v literatúre všeličo. Ono totiž v reálnom živote neexistujú ani tie situácie/zápletky/emócie, ktoré v literatúre k happyendom vedú. Už pred siedmimi rokmi som o tom písala tu.

Tie ďalšie spôsoby zlepšovania, čo si uviedol, však schvaľujem.

Čo sa týka psychického tlaku, ak sa tým myslí pretlak emócií, ten sa mi naopak ukázal byť jedinou cestou k nápaditosti a originalite. Sám osebe síce ešte veľa nedokáže, potrebuje pribrať k slovu remeslo, ale lepšie písať s tlakom bez remesla ako s remeslom bez tlaku. Lebo to druhé je len mlátením prázdnej slamy.

A posledný odstavec je vlastne to, čo som sa snažili svojím príspevkom (príspevkami) povedať.  Ten dvojpoľný systém je pekné prirovnanie.