Nesúhlasím, že by to boli rozdielne kategórie, pretože spolu úzko súvisia. A nesúhlasím ani s ostatným. :-)

1. Ak by toto platilo, potom by nejestvovali knihy, ktoré človeku zmenia život, rozšíria obzory, ukážu nový pohľad na vec. Takisto by nás nemohli zasiahnuť a pobúriť niektoré diela. Napríklad 1984 od Orwella určite nezobrazuje svet, aký by som chcela, ktorý zodpovedá mojim predstavám, morálke a podobne, ale páčilo sa mi to, je to silná kniha.
2. Toto rozoberám priamo v článku so záverom, že to o ničom nevypovedá. Kto/čo rozhoduje, čo je napínané a vzrušujúce? Kto/čo rozhoduje, čo sú silné emócie? Pre mňa je dostatočne napínavý a vzrušujúci aj realisticky spracovaný kozmický let, iný nad ním bude ohŕňať nos až do chvíle, kým sa tam neobjaví niečo malé zelené s anténkami na hlave. Pre niekoho sú silné emócie hrozba zničenia sveta, láska sama osebe a podobne, ja sa nad tým len uškŕňam, lebo je to pre mňa stokrát obohratá platňa a prejedený pokrm. A napriek tomu sa nájde mnoho diel, kde sa ja o „oni“ (tá masa navôkol) zhodneme, že to bolo dobré.

Počúvaj, neštvi ma strašiakom menom cieľová skupina. :-) A tými otázkami som nemyslela nejaké posolstvá v knihe a tak, ale skôr potenciálne nelogickosti, elementárne chyby v uvažovaní postáv a podobne. Knihu, ktorá vytvorí bezpočet nezodpovedaných otázok, totiž napíše aj mačka prechádzajúca sa po klávesnici (z výsledku tiež nevieš, kto, čo a prečo). Dobrá kniha však môže nechať nezodpovedané otázky len v únosnom počte a na správnych miestach.