Téma ako klišé? Tomu, priznávam sa, nerozumiem, s témou náhradného materstva v stredoveku som sa ešte nestretla (i keď možno o tom už niekto písal a len o tom neviem). Nie si sám, kto si neobľúbil Alitu, no stále som z toho úprimne zmätená – osud k nej bol krutý, napriek tomu sa nepoddala, bola akčná, čo viac sa dá od postavy chcieť? Možno nemať sebaľútosť? Lenže ja osobne v pozícii čitateľa beriem oprávnenú sebaľútosť u postáv ako plus a dôvod na sympatie. Oprávnená sebaľútosť značí, že to má fakt blbé, nie že je to nejaká urevaná pubertiačka nevediaca čo so sebou (viď štvrtý bod zo Zabiť ho je málo). Naopak ak niečo neznášam, tak sú to postavy, čo sa v drsných podmienkach ani trošku nepoľutujú. To je neprirodzené, neľudské. Napríklad Meyerová má také postavy a pôsobia strašne umelo (opäť viď prvý bod zo Zabiť ho je málo). (Meyerovú idem onedlho zdrbať v recenzii.)

A k ženskej téme – áno, v jednej súťaži istý porotca napísal niečo v zmysle, že ho to neoslovilo, lebo je muž. Iróniou je, že je to asi jediný môj ženský príspevok. Normálne píšem hard sci-fi, kde je to samá technika, akcia, násilie, žiadne rozoberanie mileneckých vzťahov a detí – ale ani takéto veci si nenachádzajú dosť spokojných čitateľov. Proste výhovorka sa vždy nájde, ale problém je podľa mňa niekde inde – nad tým zase filozofujem v príspevku Ako sa vám páči.

P.S.: Tiež nevyčítam, zamýšľam sa.