všetci sme v podstate deti, či máme 10 alebo 80, neustále sa v nás odohráva boj toho po čom túžime, s tým, čo rozumovo chápeme, že je správne, dobré; trojročné dieťa to dáva najavo bez zábran, jeho chcem poznajú všetci susedia, postupne sa vyrovnávame s tým, že sú tu aj iný ľudia, a tí majú svoje chcem, učíme sa to rešpektovať, chápať, dokonca spolupracovať, ale *ja* sa občas prebije.. no funguje to len vtedy, keď si to uvedomujeme, ako ty, ak nie, zostaneme trojročný do osemdesiatky :) chcel som len povedať, že všetci potrebujeme cítiť, že máme miesto medzi ľuďmi, že naša existencia nie je len recyklovanie hmoty, ale že aspoň občas niekto príde a povie: som rád, že si; vtedy sa nám oveľa ľahšie dospieva.. a bodky.. niekedy .. či .... vyjadria myšlienku lepšie ako ... :) tvoj príspevok chápem ako povzdych, a keď to predýchaš, určite sa s tým pohráš viac :)